04.
Thomas Klestil
Narodil sa 4. novembra 1932 ako syn vodiča električky.
Kariérny diplomat sa stal prvýkrát prezidentom v roku 1992, druhýkrát ho zvolili v roku 1998.
V roku 1996 ho lekári uviedli do umelého spánku bez vedomia verejnosti.
Zomrel 6. júla 2006 po srdcovom infarkte.
Keď ho v roku 1992 rakúski ľudovci poslali do súboja o spolkového prezidenta, bol to síce uznávaný diplomat, ale málo známa tvár. Preto uspel. V krajine, ktorú si medzi seba rozdelili dve veľké politické strany, zabodoval sloganom „Moc potrebuje kontrolu“. Vo voľbách v roku 1992 dostal takmer 57 percent a hneď na to zo strany ľudovcov vystúpil.
Zmena doma V nasledujúcich rokoch dokázal, že sa necíti zaviazaný žiadnej zo strán. V roku 2000 šiel do otvoreného konfliktu s ľudovcami a jej vtedajším šéfom Wolfgangom Schüsselom, ktorý zostavil koalíciu so Slobodnými Jörga Haidera bez poverenia prezidenta. To od Klestila nedostal, pretože jeho strana skončila vo voľbách až tretia. Ako jediný bol ochotný ísť do vlády s pravicovými populistami, ktorí šírili nenávisť voči cudzincom, prisťahovalcom i Európskej únii.
Klestila vtedy preslávil kamenný výraz jeho tváre, keď vymenúval ministrov a musel im pritom potriasť rukou.
Ešte predtým donútil koalíciu, aby súčasťou jej vládneho programu bola preambula, ktorá podporovala rozšírenie Európskej únie na východ. Aj tak únia na niekoľko mesiacov zaviedla voči Rakúsku politické sankcie.
Zmena vonku Klestil ako prezident zmenil zahraničnú politiku Rakúska. Nastupoval po Kurtovi Waldhei-movi, ktorého sporná nacistická minulosť dostala Rakúsko do medzinárodnej izolácie. Waldheim bol odrazom krajiny, ktorá si nepripúšťala svoj podiel na nacistických zločinoch.
Klestil za 12 rokov v úrade absolvoval 130 návštev v zahraničí. V novembri 1994 bol prvým rakúskym prezidentom na oficiálnej návšteve Izraela.
V historickom prejave v izraelskom Knessete povedal: „Pričasto sme hovorili o tom, že Rakúsko vtedy ako prvý štát stratilo svoju slobodu a nezávislosť na úkor národného socializmu, ale len zriedkavo sme hovorili o tom, že mnohí najhorší zradcovia v čase nacistickej diktatúry boli Rakúšania,“ vyhlásil.
Klestil mal blízko aj k Slovensku a ďalším postkomunistickým krajinám. V roku 1994 zorganizoval prvé stretnutie hláv stredoeurópskych krajín. Václav Havel, Václav Klaus či Rudolf Schuster patrili k jeho osobným priateľom. Ešte na poslednej návšteve Slovenska vo funkcii prezidenta v marci 2004 sa hneval, že medzi Viedňou a Bratislavou stále nie je diaľnica.
Zmena súkromia Thomas Klestil ovládal svojho času bulvárne médiá spôsobom, na aký Rakúšania neboli zvyknutí. Rok a pol po volebnej kampani v roku 1992, v ktorej hovoril o „svätej rodine“, ho opustila manželka Edith a ich tri deti. Ukázalo sa, že o 22 rokov mladšia Margot Löfflerová nie je len jeho spolupracovníčka v prezidentskej kancelárii. Katolícke Rakúsko s nevôľou nieslo prezidentov rozvod a druhú svadbu.
Viackrát musela hlava štátu brániť svoje súkromie pred súdom a bulvárnymi médiami. Kniha o tom, že svoju prvú manželku Edith nútil k potratu, sa stala bestsellerom, hoci spor pred súdom nakoniec Klestil vyhral.
Rovnako ako súkromný život rozoberali médiá aj prezidentov zdravotný stav. V roku 1996 ho po atypickom zápale pľúc lekári uviedli do umelého spánku bez toho, aby o tom verejnosť vedela. Nasledovali ďalšie zápaly pľúc i operácie Achillových šliach. Na čas musel Klestil svoje povinnosti previesť na kancelára.
Nič z toho mu neublížilo. A médiá sa ku koncu venovali aj veselším stránkam jeho života. Keď sa im sťažoval na arabské kone, ktoré dostal od saudskoarabského kráľa Fahda. „Tie kone ma ruinujú,“ povedal denníku Kronenzeitung. Starostlivosť o kráľovský dar ho mesačné stála 500 eur a to ako prezident zarábal 2600 eur.
Za dvanásť rokov v úrade si Klestil získal povesť nadstraníckeho prezidenta, ktorý sa neuspokojil s reprezentatívnou úlohou hlavy štátu. Po prvom šesťročnom pôsobení chválili dve tretiny Rakúšanov profesionalitu a rešpekt, ktorý úradu v krajine vrátil. V roku 1998 ho volilo 63,4 percenta ľudí, čo bol druhý najlepší výsledok v prezidentských voľbách.
Zmenil aj prístup k ľuďom. Tri dni po nástupe do úradu zaviedol Deň otvorených dverí. Štyrikrát ich v Hofburgu vítal osobne, piatykrát to už nestihol.
Thomas Klestil zomrel 36 hodín pred koncom druhého funkčného obdobia. Hofburg bol plný ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť.
