torými v celom svojom diele zápasil. Michel Foucault zomrel pred 25. rokmi.
Michel Foucault
Narodil sa 15. októbra 1926.
Známe sú jeho knihy Dejiny šialenstva, Slová a veci, Dozerať a trestať či Dejiny sexuality.
Zomrel 26. júna 1984.
Dráhy filozofov sa začínajú rôzne. Niekedy v tieni gréckych olivovníkov, keď otroci za vás riadia chod domácnosti a vám stačí, že ste „občanom“, ktorý premýšľa. Niekedy sa môžete zapliesť s matematikou a skončíte až mystickým blúznením o fenoménoch a vyzátvorkovanej realite. A niekedy máte byť lekárom, rovnako ako váš otec a starý otec. Ale vy sa rozhodnete byť filozofom, podobne ako Michel Foucault.
Rozpad starého sveta Filozofia zažila vo svojej histórii niekoľko zlomových bodov. Jedným z prvých azda bolo Sokratovo spochybnenie „vedomostí“, ďalším Kantov obrat k mysli či (aj) Wittgensteinov obrat k jazyku.
Podobným zlomovým momentom však bolo zistenie, že nejestvujú univerzálne pravdy. V politickej a spoločenskej situácii amerických šesťdesiatych rokov tak odštartovalo spochybnenie celkov.
Po kuhnovskej kritike vedy sa rozpadla akási garancia, že to, čo „je“, je jednoducho také, aké je - rovnaké a pre všetkých. Práve toto, akési neformálne teoretické hnutie, spustil už Michel Foucault.
Z lekára filozof Foucault sa narodil v roku 1926 v Poitiers ako Paul-Michel Foucault. Napriek prianiu rodiny sa však tento talentovaný mladík rozhodol venovať humanitným vedám a želanie otca a prosperujúcu prax lekára vymenil za nie úplne istú existenciu filozofa. V jeho prípade sa k tomu pridal aj zápas s vlastnou homosexualitou, s ktorou sa ako dospievajúci muž nedokázal vyrovnať. Podľa niektorých informácií sa dokonca pokúsil o samovraždu.
V roku 1948 získal Foucault na slávnej École normale supérieure diplom z filozofie, o dva roky neskôr z psychológie a v roku 1952 z psychopatológie. Začiatkom päťdesiatych rokov sa stal aj členom francúzskej komunistickej strany, neskôr z nej však vystúpil.
Toto nie je fajka. Slávny Magrittov obraz, ktorý Foucault komentoval. FOTO - WIKIMEDIA
Po škole sa Michel venoval akademickej kariére, prednášal v Poľsku, Nemecku i v domovskom Francúzsku. Pôsobil dokonca v Tunisku, kde sa vydal za svojím milencom Danielom Defertom. Toho stretol začiatkom šesťdesiatych rokov a vzťah im vydržal až do Michelovej smrti.
„Rokmi som mal v sebe vášeň. A v jeden moment sa táto vášeň premenila na lásku. Ale pravdupovediac to, čo medzi nami je, to je výsledkom vášne,“ povedal v roku 1981 o tomto vzťahu v jednom rozhovore.
Prvý postmodernista? Michel Foucault by sa sám asi postmodernistom nenazval, rovnako ako odmietal označenie za štrukturalistu. Vytvoril však filozofickú teóriu, ktorá nástup teórie rozkúskovaného sveta druhej polovice 20. storočia predznamenala.
Nálepku štrukturalista priniesla Foucaultovi kniha Slová a veci. Opisuje v nej, ako konkrétne kultúrne mantinely vopred určujú, ako bude vyzerať vedenie v danom čase. Vedenie a skúsenosti neuchopujú objektívnu, holú či surovú realitu. Naopak, epistéma - dejinne daný poriadok - určuje jeho hranice a pole bádania, akoby nútila človeka myslieť práve daným spôsobom. Dôsledkom je, že naša sloboda vravieť a myslieť je iba zdanlivá. Pretože všetko, čo vybočuje z radu, spoločnosť označí za nenormálne, chybné až úchylné. „Všetky moje analýzy sú zamerané proti univerzálnym nevyhnutnostiam v ľudskej existencii,“ vysvetľoval Foucault v jednom zo svojich posledných rozhovorov.
FOTO - WIKIMEDIA
Vedenie sa totiž stáva mocou a pravda nástrojom manipulácie, pretože si vynucuje jedinú a správnu interpretáciu. Takéto poznanie však vraj nejestvuje, musíme sa preto vzdať podobných cieľov. Nejestvuje jeden diskurz, jestvujú len rôzne diskurzy, jazykové a spoločenské šachové partie so svojimi mantinelmi, ktoré môžeme prekročiť len tak, že padneme medzi mantinely iné.
Feminizmus a sexualita Zaujímavejšie sa to však stane, keď Foucault tvrdí, že aj morálka je „súbor hodnôt a pravidiel, ktoré jednotlivcom a skupinám predpisujú rôzne inštitúcie“. Keď je to tak, potom nemáme jednu morálku, nemôžeme dokonca ani rôzne morálky porovnávať, hovoriť o morálnych a nemorálnych ľuďoch. A ak aj áno, tak len vzhľadom na nejaké kritérium.
Platí to napríklad pri sexualite. To, čo je a nie je etické pri sexe, je len názor. Navyše sex, rovnako ako vedenie, slúži na manipulovanie mocou. Tá predpisuje a zakazuje, určuje a povoľuje, okliešťuje a núti. Že sú dve pohlavia, normálny heterosexuálny vzťah a výchova, ako správne žiť. Práve tohto sa chytili feministky rodiacej sa tretej vlny svetového feminizmu. Ak pravda nie je univerzálna, ak mužský pohľad na svet nie je objektívny, prečo sa nepozrieť aj na pohľad ženy. A ak „klasická“ sexualita slúži na manipulovanie, nie je načase zbaviť sa starých pravidiel a pozerať sa normálne aj na homosexuálne zväzky či transexualitu?
Michel Foucault však takýto feminizmus skôr ignoroval. Boj o konkrétnu ženskú sebaidentifikáciu preňho nebol až taký dôležitý. Bol to preňho iba prejav oveľa komplexnejšieho problému. Problémami s mocou a pravdou, vedením a manipuláciou s ľuďmi, proti ktorým celý život bojoval.
