Túžba objavovať neobjavené ho stále ťahala do nových a nových dobrodružstiev inžiniera, vynálezcu, herca, režiséra, šansoniera, džezového hudobníka, scenáristu, novinára, prozaika, básnika, mystifikátora, dramatika a prekladateľa. Boris Vian zomrel pred 50 rokmi, 23. júna 1959.
Boris Vian
Narodil sa 10. marca 1920.
Bol členom asociácie patafyzikov - hnutia bojujúceho proti hlúposti.
Zomrel 23. júna 1959.
Bolo ráno. Boris Vian sa vybral do kina Marbeuf na premietanie filmovej adaptácie svojej detektívky Napľujem na vaše hroby. Nepáčila sa mu, a tak krátko po začiatku filmu rozhnevaný vykríkol, aby producenti vymazali jeho meno z titulkov.
Vzápätí si sadol naspäť do sedadla a dostal v poradí už druhý infarkt. Jeho 39-ročné telo, od detstva dokaličené reumatickou horúčkou a brušným týfom, záťaž nezvládlo.
Človek hromadného výskytu Smútok nad predčasným skonom neskôr vystriedala radosť nad priam renesančným dielom, ktoré svetu Boris Vian zanechal. Človek hromadného výskytu na francúzsky spôsob bol prevažne prozaikom a básnikom, no rešpektoval ho aj svet populárnej muziky.
Značné vedomosti o americkej džezovej scéne z neho spravili promotéra parížskych vystúpení Duka Ellingtona a Milesa Davisa a vychýreného kritika magazínu Le Jazz Hot. Sám Vian bol výborným trubkárom a znamenitým skladateľom, o čom svedčí aj popularita jeho protivojnovej piesne Dezertér.
V polovici 50. rokov to bol práve on, kto tvoril prvé rokenrolové piesne na starom kontinente.
Recesia nadovšetko Vyučený strojný inžinier vstúpil do literatúry v roku 1946 a súčasníci ho najskôr spoznávali pod menom Vernon Sullivan. Tak podpísal aj detektívku Napľujem na vaše hroby, ktorou ako domnelý prekladateľ sparodoval americké bulvárne paperbacky do takej miery, že vydavateľovi hrozil za poburovanie a šírenie nemravností súd. O rok neskôr sa však tento šikovný podvrh stal najpredávanejšou knihou roka vo Francúzsku.
Vian sa v čase povojnovej konjunktúry umenia uplatnil ako neošúchaný tvorca konverzačných komédií, fantazijných románov či parodických poviedok. To, čo iným trvalo celé dni, zvládal za pár hodín. A to neraz po nekonečných nočných záťahoch.
Nezameniteľnou poetikou odkryl skrytý pôvab vecí až do takej miery, že viacerí po prečítaní jeho kníh dostali chuť písať vlastné. A pritom tvoril viac z recesie, ako z vnútornej potreby, vďaka čomu je jeho dielo otvorené akejkoľvek dobe.
Guru literatúry „V jeho prózach domy žijú, steny sa hýbu, príborníky požierajú strieborné lyžičky a hlavne pušiek sa liahnu v zemi, zahrievané ľudským telom,“ opisoval v užasnutí tvorivé princípy svojho obľúbenca slovenský divadelník Viliam Klimáček.
Do Vianovho estetického vnímania čitateľ najlepšie nahliadne pri poetickofantastickom románe so zvláštnym názvom Pena Dní.
Sprvoti presvietený a optimistický príbeh dvoch príbehov lásky v závere symbolicky strieda jej desivý zánik a smrť, čím autor reagoval na tragiku sveta s konkrétnymi motívmi sociálnych rozporov, ideologickej neznášanlivosti, fanatizmu a zloby. V najčítanejšom a možno aj najlepšom diele tohto samorasta sa objavuje aj legendárny vianovský úlet – takzvaný pianokoktail – nástroj, ktorý podľa práve zaznievajúcej jazzovej melódie mieša rôzne nápoje.
Práve priehrštie podobných nápadov obohatených o citlivo namixované slovné hračky, neologizmy a nonsensy priniesli Vianovi vyhranené postavenie u francúzskej mládeže.
Obzvlášť pre študentov poháňajúcich revolučné udalosti z roku 1968 bol symbolom boja proti konvenčným prežitkom, vedúcim mysliteľom a idolom.
