.
Írsky parlament
Prvýkrát zasadol 18. júna 1264.
V 16. storočí mohli zasadať v parlamente len tí, ktorí uznali autoritu kráľa.
Od roku 1937 je Oireachtas.
Prvá invázia potomkov Vikingov do Írska sa začala na príkaz exilového kráľa Leinsteru Dermota MacMurrogha v máji 1169 a pokračovala pod vedením anglického kráľa Henricha II. Ten sa stal v roku 1171 prvým anglickým monarchom, ktorý uvidel Írsko.
Hadrián IV., jediný Angličan na pápežskom stolci, totiž už v roku 1155 vydal bulu, v ktorej zveril vládu nad Írskom do rúk Henricha II. Práve tieto invázie znamenali koniec polomýtického „írskeho veľkokráľovstva“ a jeho začlenenie do tvoriacej sa anglickej monarchie.
Prvý parlament Približne o sto rokov neskôr mali Íri aj parlament. Prvýkrát sa stretol 18. júna 1264 v mestečku Castledermot.
Zákonodarný zbor bol najvyšším legislatívnym orgánom nového írskeho lordstva a zástupcom írskeho a anglo-normanského obyvateľstva. Castledermot, neveľká obec ani nie 50 míľ od Dublinu, má pritom vcelku pôsobivú históriu.
Okrem prvého írskeho parlamentu sa tam na Františkánskom kláštore dochovalo aj prvé celé okno v západnej Európe a narodil sa tam svätec – mních Sv. Laurence O'Toole.
Parlament však vládol práve v časti ostrova ovládanej Angličanmi, ktorá sa spočiatku obmedzovala iba na Dublin a niekoľko iných okolitých miest. Hoci mal zastupovať aj keltských Írov, tí odmietali prisahať vernosť anglickej korune. To ich postavilo mimo zákona a nemohli v parlamente hlasovať ani v ňom byť zastúpení.
Podriadenosť a rozklad Feudálny boj šľachtických dynastií sa postupne presunul práve na pôdu parlamentu a moc anglickej monarchie slabla. Preto parlament – ktorý už ovládal iba malú anglickú enklávu – schválil v roku 1494 v Droghede návrh Sira Edwarda Poyninngsa, miestokráľa v Írsku.
Podľa tohto zákona sa írsky parlament až do roku 1782, keď legislatívnu úpravu zrušili, stal podriadeným anglickému a neskôr britskému parlamentu. Ten sa postupne skladal z kráľa Írska, Dolnej snemovne a Snemovne lordov.
Nová éra pre parlament prišla v polovici 16. storočia s Tudorovcami. Tí lordi, ktorí uznali autoritu nového írskeho kráľa (bola ňou tá istá osoba ako kráľ Anglicka), mohli zasadať v parlamente. Henrich VIII. tak veľmi efektívne rozšíril anglickú vládu na susednom ostrove.
Aj nasledujúcich 250 rokov čelil legislatívny zbor konfliktom medzi pôvodnými keltskými Írmi, anglo-írskou šľachtou, najvernejšími anglickými rojalistami, katolíkmi a protestantmi. Často bol hlasnou trúbou Anglicka a nebol schopný ochrániť írske politické a ekonomické záujmy.
Spočiatku sa schádzal iba raz na začiatku novej vlády, začiatkom 18. storočia to už bolo každé dva roky a čoskoro zasadal nepretržite. Od 50. rokov 18. storočia sa zverejňovali aj záznamy z jeho rokovaní, ktoré sú dnes významnými historickými prameňmi. V parlamente bujnelo úplatkárstvo, a preto zákonodarný zbor sám rozhodol o svojom rozpustení. Od roku 1801 neexistoval: bol to posledný zákonodarný zbor v írskej histórii, ktorý mal právomoc nad celým ostrovom – vrátane severu.
Moderný parlament Britská nadvláda nad Írskom pokračovala ďalšie desiatky rokov. Po veľkonočnom povstaní sa strana Sinn Féin stala celonárodným hnutím a vyhrala väčšinu írskych kresiel vo Westminsteri. V britskom parlamente však sedieť odmietli, a preto si založili vzbúrenecký parlament. Briti sa v roku 1920 pokúsili írsku otázku vyriešiť rozdelením ostrova s dvomi parlamentmi: zborom pre severné Írsko a južné Írsko. Juhoírsky parlament sa prvýkrát stretol v júni 1921, no nakoniec nebol dôležitým hráčom.
Po prijatí ústavy Írskeho slobodného štátu vznikol v roku 1922 nový parlament: Oireachtas. Názov je odvodený od írskeho mena MacOireachtaigh, poradcov, ktorí údajne radili starovekým kráľom. Od roku 1937, po vyhlásení Írskej republiky, je Oireachtas republikovým parlamentom. Skladá sa z dolnej snemovne Dáil Éireann (Snemovňa reprezentantov) a hornej komory Seanad Éireann (Senát).
