6. júna uplynulo 100 rokov od smrti narodenia Isaiahu Berlina.
Povedal: Absolútna sloboda pre vlkov znamená smrť pre jahňatá. Ak si vyberiete jednu hodnotu, musíte obetovať inú.Filozofi sú dospelí, čo majú stále detské otázky.
Počas druhej svetovej vojny Isaiah Berlin pracoval vo Washingtone pre britskú vládu. Na britskom veľvyslanectve pripravoval pravidelné správy o americkej verejnej mienke. Jeho depeše boli obľúbeným čítaním Winstona Churchilla. Keď sa raz legendárny britský premiér dozvedel, že Berlin je v Londýne, rozhodol sa ho pozvať na obed. Na Downing street 10 mu kládol náročné otázky o americkej politike. No na konci zdvorilého rozhovoru zostal sklamaný. „Berlin píše lepšie, ako hovorí,“ povedal Churchill diplomaticky.
Premiér sa však pomýlil. Pozval toho nesprávneho Berlina – skladateľa Irvinga.
Rodený Lotyš To ani nemohol byť Isaiah, píše americký historik Arthur Schlesinger, ktorý príhodu o Churchillovi vyrozprával a Berlina (Isaiaha) poznal aj osobne. „Stále ho vidím, ako v ten prvý večer vo Washingtone. Sedel na pohovke, úžasnou rýchlosťou chrlil slová, ktoré boli najprv ťažko zrozumiteľné, až pokým ste kaskáde nepodľahli a nenechali ich význam prúdiť do seba,“ spomína v nekrológu Schlesinger. „Tie vety boli zložité a erudované, ale fascinujúce, plné humoru, tepla a ľudskosti.“
Práca pre vládu počas druhej svetovej vojny bola v živote filozofa Berlina skôr epizódou. Služba britskej vlasti bola vďakou za otvorenú náruč, ktorú mu ponúkla ešte v detstve.
Isaiah Berlin sa narodil do bohatej židovskej rodiny v Rige. Lotyšsko bolo v roku 1909 súčasťou ruského impéria, neskôr sa stalo provinciou sovietskeho. Ruská revolúcia, ktorú sledoval ešte ako dieťa, z neho spravila presvedčeného antikomunistu. Nepáčilo sa mu, ako človeka premohol policajný štát.
Do Londýna pricestoval s celou rodinou ako 12ročný. Vtedy vedel po anglicky niekoľko detských riekaniek a ďalších asi 40 slov. Trvalo mu len rok, kým si vypestoval plynulú angličtinu. Neskôr v Oxforde vyštudoval filozofiu, politológiu a ekonómiu. V Oxforde zostal učiť, prežil väčšinu života aj zomrel.
So svojou vlastnou interpretáciou liberalizmu začal Berlin vystupovať po druhej svetovej vojne, po skúsenosti so sovietskym komunizmom aj národným socializmom. Liberalizmus jedného z jeho najvýznamnejších predstaviteľov v 20. storočí si však netreba dávať veľmi do súvislosti s potratmi, slobodnou rukou trhu či ochranárskou rukou štátu. Berlin bol liberálom v pravom zmysle tohto slova. Išlo mu o slobodu od všetkých izmov a z toho vyplývajúcu toleranciu odlišných názorov. Sloboda a pluralizmus boli morálkou, ktorú odporúčal spoločnosti. „Tí, čo odpočívajú na pohodlných dogmatických lôžkach, sú obeťami rôznych foriem krátkozrakosti,“ napísal v eseji Hľadanie ideálu.
No Berlin mal pochopenie aj pre utópie. Stelesňujú totiž ľudské pokušenie nájsť ideálne usporiadanie spoločnosti. Varoval však, že „ak človek skutočne verí, že takéto riešenie je možné, potom žiadna cena za jeho dosiahnutie nebude privysoká“.
Na mysli mal komunizmus a tisícky jeho obetí.
Vyberať si je peklo Dejiny myslenia Berlina bavili. Na jeho univerzitné prednášky na Oxforde aj Harvarde sa stálo v rade. Nahrával ich pre rozhlasové vysielanie BBC.
„Nie som veľmi politický mysliteľ,“ povedal Berlin dokumente, ktorý BBC o ňom natočila na sklonku života. „Ale existuje jedna výnimka,“ dodal. „Sionizmus.“ Hoci Berlin bol prvým židovským členom prestížnej oxfordskej All Souls College, aj v centre britského intelektuálneho života zostal tak trochu outsiderom. Antisemitský bol nacizmus aj sovietsky komunizmus, ale židia sa necítili úplne vo svojej koži ani v demokratických krajinách, tvrdil.
„Vyberať si je peklo,“ povedal raz. Ale „vybrať si, a nie byť vybratý, je neoddeliteľnou prísadou toho, čo človeka robí človekom“.
