Mnohí považujú tých 40 štvorcových metrov za najzásadnejší umelecký počin talianskej renesancie. Leonardo da Vinci namaľoval svoju predstavu Kristovej poslednej večere na suché múry milánskeho konventu, do ktorých sa už po pár rokoch od dokončenia zahryzol zub času aj ľudská bezohľadnosť. To, čo maľbe vzalo päť storočí vlhkosti, špiny a vandalizmu, dokázali vrátiť renomovaní reštaurátori za 21 rokov. Pred desiatimi rokmi, 28. mája 1999, sprístupnili zreštaurované veľdielo Leonarda da Vinciho v refektári Santa Maria delle Grazie v Miláne.
Posledná večera
Veľkosť obrazu: 4,6 m x 8,8 m
Miesto: refektár Santa Maria delle Grazie v Miláne
Technika: mastná tempera (ľanový olej a vajce)
Namaľovaný: 1494 až 1498
Objednávateľ: milánske knieža Ludovico Sforza
Počet reštaurovaní: 7 v období rokov 1726 až 1954
Najväčšie reštauračné práce: od roku 1978 do roku 1999 pod vedením Pininy Brambilly Barcilonovej
Zahmlievalo sa jej pred očami a v krku a pleciach sa hlásila permanentná ostrá bolesť. Celé dni trávila na nohách, zohnutá nad obrovským zväčšovacím sklom. V tých lepších dňoch sa jej podarilo vyčistiť plochu veľkú asi ako jednoeurovka a objaviť nejaký pôvodný originálny detail. Inokedy nenašla nič.
„Toto je tá najkomplikovanejšia práca svojho druhu v celom Taliansku, ak nie vo svete,“ povedala v roku 1995 denníku New York Times milánska reštaurátorka Pinin Brambilla Barcilonová.
Od roku 1978 viedla reaštauračné práce na najznámejšej renesančnej freske v Taliansku. A aj najzničenejšej. Mohol za to fakt, že Posledná večera od Leo?narda da Vinciho vlastne nebola v skutočnosti freskou.
Poškodenia a reštaurácie
Keď da Vinci dostal v roku 1494 od milánskeho vojvodu Ludovica Sforzu objednávku na obrovskú maľbu v refektári Santa Maria delle Grazie, uznávaný maliar, ktorý rád svoju prácu naťahoval, sa rozhodol pre experiment.
Namiesto tradičnej techniky, pri ktorej sa na mokré steny muselo rýchlo maľovať presnými farbami, maľoval na suchú stenu temperou a olejom, čím dosiahol žiarivejšie farby a dielo mohol pokojne dokončiť o štyri roky neskôr.
Už po dvadsiatich rokoch od dokončenia však začala maľba podliehať skaze. V roku 1556 opísal Giorgio Vassari dielo ako „zruinované“ a také porušené, že bolo ťažko rozoznať jednotlivé postavy. To najhoršie však maľbu ešte len čakalo.
Maľbu vo väčšej mierke nájdete po kliknutí SEM.
V roku 1652 prerazili stenu s maľbou, aby do nej vsadili dvere. Kristus v strede tak nenávratne prišiel o nohy pod stolom, ktoré boli údajné skrížené, ako predzvesť ukrižovania. Dvere neskôr zamurovali.
V roku 1768 namontovali pred maľbu záves, aby ju chránili pred poškodením. Jeho časté odťahovanie však malo skôr opačný efekt.
Na maľbe nechali odkaz aj napoleonskí vojaci, ktorí z miestnosti urobili zbrojnicu a do obrazu hádzali kamene či vyškrabovali apoštolom oči.
Prvý pokus o presun maľby v roku 1821 sa skončil katastrofou. Stefano Barezzi, expert na premiestňovanie fresiek, vážne poškodil centrálnu časť skôr, ako zistil, že Posledná večera nie je vlastne freskou.
V porovnaní s týmto bolo reštaurovanie Sixtínkej kaplnky obyčajným umývaním okien.
Pinin Brambilla Barcilonová, milánska reštaurátorka
Keď sa v roku 1978 k dielu dostala Barcilonová, vedela, že ju čaká nadľudská úloha. Dielo bolo stokrát viac zničené ako zakonzervovaná Sixtínska kaplnka, ktorú tiež reštaurovali.
Spoločnosť Olivetti sa však rozhodla projekt financovať, nech to stojí, čo chce. Trvalo 21 rokov, kým sa dielo objavilo opäť v pôvodnom vzhľade.
Da Vinci na webe Konšpiračné teórie okolo tejto maľby, ktoré preslávil Dan Brown vo svojej knihe Da Vinciho kód, lákajú do Milána ročne asi 320tisíc návštevníkov. Umelcov fascinuje revolučné stvárnenie okamihu, v ktorom Kristus apoštolom oznamuje, že jeden z nich ho zradí.
„Obraz je postavený ako praktický diagram šírenia zvuku. Môžete doslova sledovať cestu Kristovho hlasu, smerujúceho k obom koncom stola,“ citoval New York Times historika umenia Pietra Maraniho.
V roku 2007 preniesli tento obraz vo vysokom rozlíšení aj na internet. „Na webovej stránke haltadefinizione.com môžete pri 16 miliardách pixelov vidieť aj stopy po kresbách pred maľovaním,“ povedal pre AP kurátor Alberto Artioli.
