je považovaný Nemec Max Weber. Práve dnes by sa dožil 145 rokov.
Max Weber
1864 – Narodil sa v durýnskom Erfurte.
1886 – Stáva sa profesorom ekonómie na univerzite v Heidelbergu.
1904 – Vydáva najvýznamnejšie dielo: Protestantská etika a duch kapitalizmu.
1910 – Spoluzakladá Nemeckú sociologickú spoločnosť.
1920 – Zomiera na španielsku chrípku v Mníchove.
Weber sa narodil v roku 1864 v Erfurte ako najstaršie zo siedmich detí prazvláštneho manželstva. Jeho otec Max bol vysoko postavený politik, ktorý ustavične podvádzal svoju asketickú manželku Helenu, vyznávajúcu zdržanlivý kalvinizmus. Max junior vyrastal v intelektuálnom prostredí, zamiloval si dejiny a už v dvanástich rokoch daroval svojim rodičom na Vianoce eseje o smerovaní nemeckých dejín a histórii Rímskej ríše.
Ako osemnásťročný odišiel študovať právo na univerzitu v Heidelbergu, kde sa zoznámil aj s teóriami ekonómie, stredovekých dejín, teológie a sociológie. Po študijnom pobyte v Berlíne a sobáši so vzdialenou sesternicou Marianne, sa tam vracia už ako profesor ekonómie.
Chápajúca sociológia Nabitý program, hýrivý život a mentálne vyťaženie mu však privodzujú nespavosť a nervový kolaps. Prepracovaný Weber prerušuje akademickú činnosť a po nútenom odpočinku sa sústreďuje na to, čo ho preslávi najviac.
Weber nechcel k sociológii pristupovať hodnotiaco. Odmietol jej deľbu na formuláciu spoločenských cieľov a všemožne sa bránil jej deformácii iracionálnymi prvkami, ktoré do nej chtiac-nechtiac vkladajú subjektívne premisy, priania a v konečnom dôsledku aj hodnoty.
Aj preto sformuloval koncept neskôr významného smeru – chápajúcej sociológie – usilujúcej sa o poznanie subjektívneho zmyslu konania, ktorý zavrhoval názor svojho francúzskeho rovesníka Émila Durkheima. Ten hlásal, že filozofické tézy môžu opísať univerzálne zákony ľudského správania porovnateľné so zákonmi prírodných vied.
Skúmal náboženstvá Zjednodušene sa azda dá napísať, že charakter spoločnosti vytvára autentické správanie ľudí v nej a že všetko sa začína a končí jednotlivcom. Postuláty Webera a ďalších sociológov, vyhlásených za astrológov a alchymistov svojich dní, vtedajšie časy mimoriadne osvietili.
V roku 1904 publikuje Weber svoje najvýznamnejšie dielo Protestantská etika a duch kapitalizmu, čím de facto zakladá sociológiu náboženstva. V tejto prevratnej štúdii sa ako kritik Karla Marxa pustil do hľadania príčin vzniku kapitalizmu.
Načrtol tézu, podľa ktorej boli od pádu Rímskej ríše počas viac ako trinásť storočí oveľa vyspelejšie civilizácie ako tie európske. Podložil to niekdajšou technickou a ekonomickou dominanciou Indie, Egyptu, Osmanskej ríše a obzvlášť Číny. Weber sa pohrúžil do systematického štúdia hlavných svetových náboženstiev (hinduizmu, budhizmu, taoizmu, judaizmu), no najväčšiu pozornosť sústredil na kresťanstvo.
Dôkladným porovnaním náboženstiev východného a západného sveta dospel k záveru, že práve hodnotové normy odmietajúce hmotné statky, zahatali vo východných krajinách cestu na rozvoj priemyselného kapitalizmu. Naopak, pri skúmaní kresťanstva a obzvlášť protestantizmu, vyzdvihuje aspekt učenia o spáse, oslobodenia od hriechu. A teda určitú emocionálnu dynamiku, ktorá môže viesť až k vzbure proti spoločnosti.
Mimochodom, Weber bol veľkým obhajcom hodnôt prvých kapitalistických priemyselníkov. Podľa neho práve oni spôsobili neuveriteľný rozmach západnej Európy.
Sociológ politikom Okrem teórie protestantskej etiky sa Weber sústreďoval aj na kontemplácie o moci, byrokracii, racionalizácii, klasifikácii hierarchických hodnôt či teórii konania a jeho motivácie. V priebehu druhého desaťročia 20. storočia pracuje ako súkromný učiteľ, politický aktivista či riaditeľ vojenskej nemocnice.
Po skončení prvej svetovej vojny je členom nemeckej delegácie na mierových rokovaniach vo Versailles a o pár mesiacov neskôr dokonca koncipuje ústavu Weimarskej republiky.
Krátko po tom, čo prijal miesto profesora sociológie na mníchovskej univerzite, infikovaný španielskou chrípkou v roku 1920 predčasne zomiera.
