Niekedy v druhej polovici 30. rokov Wright povedal, že veľký architekt musí byť aj veľkým básnikom. Muž devätnásteho storočia, ktorý si osvojil postupy storočia dvadsiateho, ním bol. Svedčí o tom fakt, že jednoduchosť a funkčnosť jeho stavieb rozpoznajú aj laici. Práve dnes uplynulo polstoročie od smrti tohto azda najvýznamnejšieho amerického staviteľa.
Frank Lloyd Wright
1869 – Narodil sa v Richland Center vo Wisconsine.
1936 – Do lesov v Pensylvánii situuje Kaufmannovu vilu.
1959 – Zomiera.
História niekoľkokrát preverila pravdu, že pri zrode revolučnej myšlienky to nejde bez originality či geniality. Frank Lloyd Wright skĺbil obe cnosti aj s istou doktrínou „rodinného tepla“. Tepla, ktorého sa v detstve a ani v dospelom veku sám nedočkal. Keď v Rancine v roku 1936 navrhoval budovu Johnson Wax Headquarters, pevne dúfal, že práve jej vzhľad a atmosféra zvýšia pracovnú produktivitu jej budúcich zamestnancov. A tak sa stalo.
Stavebnica od matky Wright sa narodil v roku 1869 v americkom stredozápadnom mestečku Richland Center v rodine evanjelického farára a učiteľky. Jeho očarenie krivkami, priestorom a dizajnom sa vraj spustilo vo chvíli, keď mu matka dala na hranie Fröbelovu stavebnicu.
Očarený chlapec sa prihlásil na stavebné inžinierstvo na štátnu univerzitu do Madisonu, no školský stereotyp ho čoskoro prestal baviť. Krátko po osemnástke odišiel do Chicaga, kde sa zamestnal v ateliéri významného staviteľa obchodných budov Louisa Sullivana. Ten vybadal v nadšencovi talent, no po šiestich rokoch prišlo medzi nimi k roztržke.
Už ošľahaný Wright sa tak v roku 1893 rozhodol pre samostatnú kariéru. Usadil sa na prosperujúcom predmestí Oak Park a pustil sa do projektovania rodinných domov pre narastajúcu strednú triedu. Práve vtedy prišla po prvýkrát jeho slávna chvíľa a vízia „rozbitia škatule“. Tá vďaka členitosti vnútorného a vonkajšieho obvodového múru zmazala hranicu medzi domom a okolitým prostredím. Počas prvej dekády 20. storočia navrhol a postavil viac než stovku týchto takzvaných „prérijných“ domov.
Japonské intermezzo Prostredníctvom teórie „organickej tvorby“, podľa ktorej má byť každá stavba prirodzeným a dokonalým vyjadrením svojho účelu, publikovanej v roku 1910 vo svojej berlínskej monografii, sa stal vôbec prvým americkým architektom uznávaným i na starom kontinente.
Počas 1. svetovej vojny Wright „krvácajúcu“ Európu opustil a až do roku 1920 pracuje v Japonsku, kde sa podujal postaviť hotelový komplex Imperial.
A to s ďalšou technickou inováciou: jeho základy vybudoval tak, aby stavbu zabezpečili pred zemetrasením. Americkí architekti síce hlásali, že jeho riešenie nie je účinné, no keď Tokio v roku 1923 zasiahlo veľké zemetrasenie, bizarný hotel prežil túto katastrofu bez úhony. Žiaľ, budovu na konci 60. rokov japonskí developeri zbúrali.
Vizionár urbanizmu Wright ovplyvnil americké stavebníctvo aj uprostred Veľkej hospodárskej krízy. Vtedy vymyslel lacné nájomné domy – Usonian House - s jednoduchou konštrukciou z prefabrikovaných dielcov. Na prvý pohľad trochárske riešenie napokon poskytlo bývanie tisíckam amerických rodín.
Ďalší skvost navrhol v roku 1936 pre bohatého podnikateľa Edgara Kaufmanna. Jeho rozľahlá rezidencia Fallingwater v Pensylvánii, vytvorená prienikom prostých geometrických telies a poháňaná protichodnosťou (pohyb a stabilita, zmena a nemennosť, sila a prchavosť), zaznamenala nečakane priaznivý ohlas.
Napriek tomu, že priniesla hravému tvorcovi ďalšie zákazky, odborné kruhy ju označili nelichotivou nálepkou funkcionalizmu. Wright sa od tejto tézy dištancoval, pretože so smerom a hlavne jeho čelným predstaviteľom Le Corbusierom nechcel mať nič spoločné.
O to radšej rozvíjal urbanistickú víziu „rozľahlého mesta“. Rovnako ako predtým rozbil uzavretý dom, chcel rozbiť aj mesto, otvoriť ho a roztiahnuť do krajiny. Jeho neraz proklamovaná láska k prírode sa však prejavila vo výlučne amerických farbách.
Rozľahlosť sídel nútila zdolávať vzdialenosti autom. Tento sprvoti fantastický koncept sa však v druhej polovici storočia stal realitou.
Špirála a ihla Na sklonku života umelec neustále realizoval svoje staré nápady a tak finálny počet ním navrhnutých budov dosiahol osem stoviek. Svoje záverečné vysvedčenie priam alegoricky vyšperkoval návrhom Guggenheimovho múzea výtvarného umenia v New Yorku.
Notoricky známy priestor uprostred Manhattanu, postavený v roku 1957, s charakteristickou galériou v tvare stúpajúcej špirály, patrí k najväčším míľnikom architektúry.
Aj napriek tomu, že Wright prechovával antipatiu voči prehnanej mestskej koncentrácii, krátko pred smrťou, už ako 90-ročný, vymyslel jeden náčrt pre svoje materské Chicago. Snový počin mrakodrapu v tvare ihly vypínajúceho sa do výšky 1609 metrov však nikdy nezrealizoval.
