15. december 1890, asi šesť hodín ráno. Rezervácia Siouxov, Standing Rock, južná Dakota. Príslušník indiánskej polície, poručík Býčia hlava (Bull Head), prudko otvoril dvere na zrube a zatriasol spiacim náčelníkom. „Prišli sme si po teba," oznámil.
„Dobre," odpovedal Sediaci býk.
Niekoľko ďalších členov indiánskej polície si dodávalo guráž strkaním do Sediaceho býka a snažili sa ho obliecť, pretože vonku mrzlo. Všetci boli nervózni a Býkove ženy - sestry Národom videná (Seen-by-the-Nation) a Štvoro šiat (Four Robes) plakali. Vonku pred zrubom sa za štekotu psov zhromaždil slušný počet Býkových priaznivcov. Keď Sediaci býk na popud svojho syna Vranej nohy (Crow Foot) odmietol s indiánskou políciou spolupracovať, poručík Býčia hlava bol na pokraji infarktu. Vtom sa do popredia pretlačil Býkov verný spojenec, 44-ročný Chytá medveďa, a vyzval dav: „Poďte, bráňme svojho náčelníka!" Vzápätí sa obrátil k svojmu smrteľnému nepriateľovi Býčej hlave: „Nezatkneš Tatanku iotanku!"
„Ty mi v tom nezabrániš!" odsekol Býčia hlava a obrátil sa k Býkovi: „Nepočúvaj ich a poď. Musíš ísť!"
A potom všetko prerušil ostrý bojový pokrik. Chytá medveďa odhodil deku, do ktorej bol zabalený, vytiahol pušku a zblízka napumpoval olovo do boku Býčej hlavy. Ten klesol na zem, ale ešte stihol streliť náčelníkovi Sediacemu býkovi do pŕs z revolvera. Za Býkom stál jeho synovec Červený tomahawk, ktorý bol tiež policajt a nekompromisne strelil vlastnému strýkovi zozadu do hlavy. Rozpútala sa prestrelka a Indiáni sa postupne dostávali do typického bojového tranzu. Aby bol chaos ešte väčší, cirkusový kôň Sediaceho býka, ktorého náčelník dostal do daru od Buffalo Billa, začal tancovať a predvádzať svoje kúsky, tak ako bol zvyknutý, keď v cirkusovom stane zaznela streľba. Lenže tentoraz nešlo o streľbu slepými nábojmi. O chvíľu ležali mŕtvi Chytá medveďa a ďalších päť Býkových stúpencov a s nimi policajti seržant James Malý orol, vojak David Sokolí muž, Paul Obáva sa vojaka a John Silná paža. Následkom zranení neskôr podľahol aj poručík Býčia hlava (mal v tele štyri guľky) a deň po bitke aj seržant Oholená hlava. Indiánska polícia zabila aj Vraniu nohu, štrnásťročného náčelníkovho syna.
Sediaci býk ležal mŕtvy pred svojím zrubom a jeho telo primŕzalo k zasneženej zemi. K jeho chladnúcemu telu zrazu pristúpil muž menom Posvätná medicína, ktorý psychicky nezvládol smrť svojho brata, policajta Silnej paže. V rukách zvieral ťažkú tyč, nenávistne sa pozrel na mŕtvolu náčelníka, zahnal sa a celou silou mu ňou udrel do tváre, ktorú úplne znetvoril.
Ani on si ešte poriadne neuvedomoval, že Siouxovia prišli o svojho najväčšieho náčelníka, ktorý do posledného dychu hájil ich pôvodný spôsob života. Odteraz mali žiť už iba pod rozkazmi bieleho muža.
SIOUXOVIA
Siouxovia patrili medzi posledné indiánske kmene, vzdorujúce belošskej expanzii na americkom území. Jednotné belošské pomenovanie Lakotov, Dakotov a Nakotov (takto sa nazývali vo vlastnom jazyku) bolo „Sioux", čo je francúzska skomolenina indiánskeho výrazu „Hadie plemeno". Ich územie sa rozprestieralo zo západu od pohoria Bighorn na východ k rieke Missouri, zo severu, z dnešnej Kanady až na juh k riekam Platte a Republican. Na začiatku 19. storočia mohlo byť Siouxov okolo pätnásť- až dvadsaťtisíc. Žili kočovným spôsobom života a bytostne záviseli od bizóna - hlavného zdroja nielen potravy.Sediaci býk (Sitting Bull alebo aj Tatanka Iotanka) sa narodil pravdepodobne v roku 1831 na južnom brehu rieky Grand River a pochádzal z malej vetvy Hunkpapov, ktorí boli najbojovnejší zo siedmich kmeňov Siouxskej konfederácie. Jeho otec a obaja strýkovia boli náčelníci a jeden z nich - Štyri rohy - patril k najuznávanejším hunkpapským náčelníkom a v živote Sediaceho býka zohral dôležitú úlohu. Štatút náčelníka nezávisel iba od osobnej statočnosti, ale bola to vo veľkej miere dedičná záležitosť. Navyše, aj medzi Indiánmi platilo, že ak si bohatý, máš výhody. Sediaci býk však už v mladom veku získal významné lovecké a bojové úspechy, najmä proti úhlavným nepriateľom Hunkpapov - indiánom z kmeňov Vrán a Assiniboin. V týchto bojoch bol viackrát zranený a jedno zranenie na nohe mu zostalo doživotne - kríval. Neskôr sa stal svätým mužom - dokázal predpovedať budúcnosť, ktorú často videl vo svojich snoch. Mohol viesť rôzne posvätné obrady a hovoriť s „Veľkým duchom". Hovorilo sa o ňom, že rozumel reči škovránkov, z ktorých jeden mu vraj neskôr predpovedal smrť.
PRÍVAL BELOCHOV
Začiatkom 19. storočia sa začali na územie Lakotov valiť mohutné vlny prisťahovalcov, lačných po pôde. V tomto čase prichádzali do kontaktu s belochmi len južné kmene a k väčším konfliktom dochádzalo iba zriedka. Indiáni väčšinou pustili belochov svojím územím bez problémov, ako protihodnotu však očakávali početné dary. Obchodníci boli na ich území vždy vítaní a Indiáni od nich ochotne prijímali rôzne výdobytky bielej civilizácie v podobe pušiek, prikrývok, potravín a alkoholu. Prisťahovalci väčšinou prúdili po tzv. Bozemanovej a Oregonskej ceste a zásoby si dopĺňali v pevnosti Fort Laramie. Odtiaľ ich ďalej sprevádzali skúsení stopári.
Vláde Spojených štátov boli prisťahovalci vítanou zámienkou, ako získať od Indiánov ďalšie a ďalšie územia. Keď v roku 1849 kúpili pevnosť Fort Laramie, malo to byť gesto voči Lakotom, že bránia ich územie pred prílivom prisťahovalcov. Skutočnosť bola iná - Veľký otec (prezident) vo Washingtone začal s postupným podmanením indiánskeho územia. Na západe totiž ležalo ešte veľké množstvo indiánskej zeme, ktorú vláda plánovala výhodne speňažiť. Jedinou otázkou bolo, ako to urobiť.
KONIEC POKOJNÝCH ČIAS
Belosi stavali na siouxskom území vojenské pevnosti a tieto čoskoro začali Indiáni prepadávať. Niekedy mali v boji väčšie úspechy, inokedy menšie, avšak belosi nakoniec v roku 1868 svoje pevnosti opustili, pretože im ich Indiáni spálili. Donútil ich k tomu Sediaci býk spolu s náčelníkom Siouxov - Oglalov Červeným oblakom (Red Cloud - Makhpiya Luta), ktorý tieto útoky viedol. Výsledkom bolo podpísanie mierovej zmluvy v roku 1868. Bol to významný úspech Siouxov, pretože dovtedy s belochmi často prehrávali a to hlavne vinou nedostatočnej výzbroje. Mierová zmluva však bola aj výsledkom nezvyčajnej siouxskej jednoty, ktorá vždy bola ich slabou stránkou. Indiáni málokedy vydržali na bojovom chodníku dostatočne dlho a boj s belochmi ich oveľa menej motivoval, ako boj s vlastnými tradičnými nepriateľmi - inými indiánskymi kmeňmi. Zmluva okrem iného umožnila, aby Spojené štáty po skončení občianskej vojny plne sústredili svoj záujem na ekonomický potenciál západu. Hrnuli sa tam tisíce prisťahovalcov a spoločnosti Central Pacific a Union Pacific neúnavne stavali železnicu naprieč celým kontinentom. V tom čase už mnoho Siouxov žilo v rezerváciách (územie pridelené ako protihodnota za odstúpené loviská), odkázaní na milosť americkej vlády v podobe skazených potravín a vychudnutého dobytka. Takýto život však Sediaci býk aj Červený oblak razantne odmietali. Obaja náčelníci sa usilovali o dobro pre svoj ľud, avšak každý iným spôsobom. Sediaci býk bol vlastenec, ktorý chcel zachovať pôvodný kočovný spôsob života. Červený oblak bol štátnik, ktorý si uvedomoval nevyhnutnosť zániku starého spôsobu života. Znamenalo to živoriť v rezerváciách, ale prežiť. Sediaci býk síce prestal bezhlavo útočiť proti belochom, ale bol pripravený brániť svoju zem, ak bola napadnutá. Čoraz viac mu však ubúdali spojenci, ktorí odchádzali do rezervácií, demoralizovaní hladom a neustálym prenasledovaním armádou.
ZLATO
Zveri a bizónov s príchodom belochov ubúdalo, Indiáni hladovali a najmä v zimných mesiacoch žili z vládnej podpory v blízkosti pevností a rezervácií. V letných mesiacoch sa im však žalúdky naplnili a spojencov pribudlo. 
Vážnejšie problémy nastali potom, ako vládna výprava v roku 1874 absolvovala expedíciu do Čiernych hôr (Black Hills), aby potvrdila zvesti o výskyte zlata v tomto srdci siouxského územia. Zlatonosná horúčka zasiahla Spojené štáty silou epidémie a tisíce dobrodruhov mierili na západ. Belosi zaslepení túžbou po bohatstve začali napriek zákazu masovo prenikať na indiánske územie a aj keď armáda mala príkaz od prezidenta vpádu belochov zabrániť, každý si uvedomoval, že neexistuje sila, ktorá by ich zastavila. Pre Siouxov však boli Čierne hory zásobárňou mäsa, dreva a hlavne posvätným územím a preto sa vpádu belochov neprizerali so založenými rukami. Aby vláda Spojených štátov zabránila konfliktu a zároveň demonštrovala svoju silu, pozvala náčelníka Červený oblak na jar roku 1875 do Washingtonu a chcela s ním vyjednávať o Black Hills. Toto síce Červený oblak razantne odmietol (neskôr prebehli ďalšie neúspešné jednania o odkúpení Black Hills), no zároveň vo Washingtone spoznal reálnu silu belochov a zistil, že nad nimi nie je možné zvíťaziť. Starnúci náčelník teda zobral tých, ktorí mali jeho názory, do rezervácie. Tam sa sústredil na jediné - aby Lakotovia prežili. Keďže sa vláde nepodarilo Čierne hory od Siouxov odkúpiť, chcela ich získať násilím. Príslušné úrady vydali príkaz, aby sa všetky kočovné tlupy prihlásili vo svojich rezervačných správach najneskôr do 31. januára 1876, inak budú považované za nepriateľov Spojených štátov. Sediaci býk konštatoval: „Čierne hory patria mne. Keď sa ich belosi pokúsia zmocniť, budem bojovať!"
Bola krutá zima a preto bolo jasné, že presun žien a detí do rezervácií je nemožný, a teda ide o špinavý vládny ťah. Keďže k určenému termínu nikto neprišiel, proti posledným divokým Siouxom vyslala vláda armádu, ktorá ich mala priviesť k poslušnosti a zahnať do rezervácií. Ako sa neskôr presvedčili, nešlo o jednoduchú úlohu, pretože Sediacemu býkovi sa podarilo zjednotiť všetky posledné voľne žijúce siouxské kmene, ktoré boli navyše posilnené o Indiánov z rezervácií, ktorí mali mimo zimných mesiacov povolené poľovať, a tak si prilepšiť jednotvárny rezervačný jedálny lístok.
LITTLE BIGHORN
4. až 8. júna 1876, v údolí rieky Rosebud, sa konal pod vedením Sediaceho býka každoročný náboženský obrad Tanec slnka, v ktorom chcel náčelník ešte viac vyburcovať svoj ľud na obranu svojej zeme. Navyše v tom čase mal Sediaci býk víziu, že Siouxovia porazia belochov. Tanečníci sa očistili v potnej chyži, postili sa a modlili. Potom si ľahli okolo stromu a prepichli im kožu na hrudi alebo chrbte, pod ktorú im pretiahli surovú bizóniu kožu. Tanečníci sa postavili a vlastnou váhou viseli na remeňoch, až kým sa neodtrhli alebo kým vydržali znášať bolesť. Sediaci býk si stokrát zarezal do tela, dva dni tancoval a hľadel do slnka, upadol do tranzu, pričom prosil Veľkého ducha o víziu pre svoj ľud. Keď potom od vyčerpania omdlel a jeho priateľ Čierny mesiac mu pomohol vstať, porozprával Sediaci býk ostatným svoju víziu: „Bratia, videl som veľa belochov na koňoch. Nespočetne. Ale potom som uvidel, že všetci do jedného v boji s nami zahynuli."
Táto vízia sa onedlho naplnila. Už 17. júna 1876 síce došlo k prvému ozbrojenému stretnutiu s generálom Crookom, ale podľa Sediaceho býka očakávané veľké víťazstvo ešte len malo prísť. A naozaj - 7. kavaléria pod vedením generála Georgea Armstronga Custera zastihla 25. júna 1876 Siouxov pri riečke Little Bighorn v Montane, utrpela však krutú porážku, ktorú im uštedril Sediaci býk spolu s mladým náčelníkom Šialeným koňom (Crazy Horse - Tashunca Uitco). Generál Custer neprozreteľne svoje sily rozdelil, takže Indiáni najprv rozprášili oddiel majora Rena a potom sa vrhli na Custera. Ten v boji zahynul a spolu s ním 260 kavaleristov. Sediacemu býkovi sa však postup belochov na západ nepodarilo zastaviť. Navyše, celá Amerika túžila po pomste za milovaného generála Custera, a tak bol osud Indiánov spečatený. Ďalší vojaci smerovali na západ, aby raz a navždy skoncovali s hŕstkou divochov brániacich postupu civilizácie. A Sediaci býk bol pre nich arcidiabol, vodca primitívov s lukmi a oštepmi. Na východe však silnel aj hlas tých, ktorí nesympatizovali s vládnou politikou voči Indiánom. Zo súcitných rečí sa však Indiáni nenajedli, pre nich bol problémom každodenný boj o prežitie. V septembri 1877 bol navyše zavraždený náčelník Šialený kôň, v ktorom Sediaci býk stratil jedného z najvernejších spojencov.
WILD WEST SHOW
Sediaci býk odviedol po bitke pri Little Bighorne hŕstku najvernejších do Kanady, kde mal v pláne oddýchnuť si od amerických vojakov. Odtiaľ sa však v roku 1881 vrátil, aby sa v pevnosti Fort Buford vzdal Američanom. Túžba po domove bola silnejšia a navyše ho postupne opustili najvernejší z verných. Zdalo sa, že až do konca života bude žiť pod dohľadom rezervačných agentov v rezervácii a spomínať na staré časy, ale opäť zasiahol osud - v roku 1885 ho navštívil známy zálesák, dobrodruh a teraz aj podnikateľ Buffalo Bill a prehovoril ho, aby sa stal hviezdou v jeho cirkuse Wild West Show, do ktorého už angažoval mnohé legendy divokého západu. Využil svoje známosti, získal pre Býka povolenie opustiť rezerváciu. Rezervačný agent (šéf rezervácie, beloch, dohliadajúci na disciplínu a prídely šatstva a potravín) James McLaughlin si mädlil ruky v nádeji, že náčelník prestane podnecovať svojich súkmeňovcov k rebélii. Sediaci býk vystupoval s Wild West Show len štyri mesiace a jeho úlohou bolo počas predstavenia precválať na koni okolo cirkusovej arény (za čo dostával 40 dolárov týždenne). Aj tento krátky čas však stačil na to, aby získal veľkú popularitu (aj vďaka propagačným cirkusovým plagátom, pohľadniciam a letákom) ako žijúci legendárny bojovník za slobodu. Zarobené peniaze mu mierne zvýšili životnú úroveň (aj napriek tomu, že časť z nich rozdal chudobným deťom a bezdomovcom) a navyše pri odchode dostal od Buffalo Billa do daru cirkusového koňa.
TANEC SLNKA A VEĽKÁ VÍZIA
V roku 1889 má tridsaťročný šaman Wovoka (belochmi nazývaný Jack Wilson) z kmeňa Pajutov (Nevada), víziu o „novej zemi", plnej bizónov, lovnej zveri a očistenej od belochov. Aby sa však naplnila, bolo potrebné tancovať Tanec duchov, len tak mohol vzniknúť nový raj. Životné podmienky v rezerváciách boli desivé a boli výbornou pôdou pre víziu Pajutského mesiáša, ktorá sa prériami valila doslova ako požiar. Predovšetkým Siouxovia a Čejeni horlivo tancovali, mladí aj starí, muži aj ženy. Tancovalo sa v kruhu, tanečníci sa držali sa ruky a dupali nohami, obchádzali ich hypnotizéri a uvádzali ich do tranzu. Tanečníci potom hovorili o duchovných zážitkoch - o stretnutí so zosnulými príbuznými, o zvláštnych obrazoch, o posvätných piesňach, o spomienkach na staré dobré časy, ktoré sú nenávratne preč. Rezervační agenti však začali byť nepokojní - videli sfanatizovaných Indiánov, v noci duneli bubny, školy a kostoly zívali prázdnotou, hovorilo sa o ďalšej vojne. Belosi spanikárili, Tanec duchov v rezerváciách zakázali a kruto ho potláčali.
KONIEC
Náčelník Sediaci býk žijúci pri Grand River v rezervácii Standing Rock vízii o novej zemi neveril. Stál až príliš pevne nohami na zemi a prežil mnoho zrád belochov a v poslednom čase aj od vlastného ľudu. Ako skúsený vodca však zavetril príležitosť nájsť medzi tanečníkmi nových bojovníkov za staré časy. Udalosti ho však predstihli. Rezervačný agent James McLaughlin mal teraz jedinečnú príležitosť, ako sa „spiatočníckemu, intrigánskemu a nepoddajnému" Sediacemu býkovi pomstiť a definitívne ho poslať za mreže. Príslušné úrady vo Washingtone si vyžiadali mená hlavných vodcov Tanca duchov a McLaughlin neváhal a Sediaceho býka falošne označil za hlavného vodcu „vzbúrencov". Zároveň vydal písomný príkaz na jeho zatknutie a poveril skupinu indiánskych policajtov, aby ho predviedli. Nasledovali tragické udalosti, ktoré sme popísali na začiatku článku, výsledkom ktorých bol mŕtvy Sediaci býk (mal len 59 rokov), osem indiánskych policajtov, sedem náčelníkových prívržencov a dva kone. 17. decembra 1890 Sediaceho býka pochovali. Zahádzali ho hlinou v rohu cintorína v pevnosti Fort Yates (jeho hrob bol pravdepodobne neskôr vykradnutý). Spomienka na neho však pretrvala dodnes. Bol vlastencom, oddaným svojmu ľudu a jeho odkaz medzi Indiánmi žije aj po 150 rokoch.
„Keď človek niečo stratí, no vráti sa a pozorne hľadá, potom to nájde a práve tak si teraz počínajú Indiáni, keď vás žiadajú, aby ste im dali to, čo ste im v minulosti sľúbili. Myslím si, že sa k nim nesmiete správať ako k zveri a preto som aj vyrástol s takými pocitmi, aké mám. Nazdávam sa, že moja krajina má teraz zlú povesť a chcem, aby mala dobrú povesť. Kedysi mala dobrú povesť a občas dlho rozmýšľam, kto jej tú povesť pokazil." (Sediaci býk)
Autor: Vlado Bis
