Ropu po celom svete prepravujú obrovské nákladné plavidlá, supertankery. Stámetrové lode by mali vydržať prakticky všetko. Ale nevydržia. Včera uplynulo 20 rokov od pretrhnutia trupu supertankera Exxon Valdez. Nasledovala jedna z najväčších ekologických katastrôf v dejinách ľudstva.
Píše sa 23. marec roku 1989. Ropný supertanker americkej spoločnosti ExxonMobile, ktorej predchodcu založil ešte slávny Rockefeller, opúšťa terminál na Aljaške.
Loď sa uberá preč z pobrežných vôd a riadenie preberá jej kapitán Joseph Jeffrey Hazelwood. Tanker totiž smeruje na more, kde hrozí zrážka s plávajúcimi ľadovými kryhami.
Čosi po 23.00 hodine prenecháva Hazelwood riadenie obrovskej lode tretiemu dôstojníkovi Gregory Cousinsovi a Robertovi Kaganovi. Obom sa oficiálne nezačala služba, a tak loď priebežne riadi autopilot. Stroj sa tak plaví podľa programu, ktorý do jeho palubného systému nainštalovali pri výrobe v dokoch.
Kapitán si však všíma, že na plánovanej trase plavby sa nachádza priveľa ľadu. Plaví sa relatívne nebezpečnými vodami a nechce riskovať. Požiada preto aljašskú pobrežnú stráž o povolenie priblížiť sa o čosi viac k brehom.
Povolenie dostáva. Úlohou pobrežnej stráže je pomôcť Valdezu preplávať týmito zradnými plytčinami.
Podcenenie situácie
Píše sa 24. marec. Pobrežná stráž zlyháva: pravdepodobne na Exxon nedáva pozor. Štyri minúty po polnoci tak ropný supertanker Exxon Valdez uviazne na aljašskom koralovom útese Bligh Island. Na palube lode sa nachádza 200 miliónov litrov ropy.
„Uniká nám trochu ropy, chvíľu tu zostaneme,“ hlási v rádiovej správe kapitán Hazelwood. Špekuluje sa, či nie je opitý. Pretrháva sa totiž osem z jedenástich lodných nádrží a ropa začína unikať do mora v prielive Princa Williama. Vytečie jej asi 40 miliónov litrov.
Valdez sa pritom stále nachádza blízko pobrežia Aljašky, obrovská ropná škvrna navyše smeruje k pevnine. Schyľuje sa preto ku katastrofe, zabrániť jej ešte môže rýchly zásah záchranárov a vláda.
Zlyhanie kompetentných
Obe zložky však zlyhali. Americký prezident George Bush starší, ktorý si spočiatku budoval „zelený“ imidž, sa udalosťou začal zaoberať až dva dni po havárii. Vtedy už bolo jasné, že bude mať do činenia s jednou z najväčších svetových ekologických katastrôf a asi s najväčšou, ktorú zapríčinila havária ropného tankera.
Záchranné zložky v oblasti sa tiež ukázali ako dokonale nedostatočne vybavené. Odhadom potrebovali dva milióny litrov chemikálií, ktorými by zastavili miestami až 30centimetrovú vrstvu ropy. Mali ich iba 15-tisíc litrov. A k samotnému tankeru sa dostali až desať hodín po nahlásení úniku ropy. Navyše, zúrila búrka a silné vetry, ktoré pomáhali šíreniu ropnej škvrny smerom k Aljašskému zálivu.
Znečistené pobrežie
V čase, keď sa ropa dostáva na pláže, už všetci tušia, že škody budú obrovské. Celkovo sa znečistilo okolo 2tisíc kilometrov pobrežia. Okamžite umierajú státisíce morských vtákov, veľryby, tuniaky, lososy či morské vydry. Následne prichádza o obživu asi 30-tisíc rybárov. Obyvatelia Aljašky obviňujú spoločnosť ExxonMobile z toho, že pre boj s ropnou škvrnou a jej následkami nerobí dostatok.
Celosvetová verejná mienka sa okamžite obracia proti spoločnosti, a tá preto zverejní v 165 amerických denníkoch a časopisoch ospravedlnenie. Zároveň sa rozbieha súdny spor, v ktorom od naftárov verejnosť žiada vyše 5 miliárd dolárov ako náhradu spôsobených škôd. Zničenie životného prostredia pritom prakticky nemožno vyčísliť.
Minulý rok však bola táto suma znížená približne na pol miliardy, medzičasom však Exxon zaplatil asi 3 a pol miliardy dolárov.
Vďaka nehode boli štátne úrady nútene sprísniť aj legislatívu, ktorá upravuje podmienky na fungovanie ropných tankerov. Mali by byť bezpečnejšie a konštrukčne lepšie navrhnuté. Nie všetky krajiny však tieto smernice dodržiavajú.
