„Zo mňa dnes stal sa gondolier prostý
a vlastnú lásku na gondole vozím.
Privrite oči. Privrite ich, drahá,
a dívajte sa snenia svojho zrakom,“
napísal Smrek v zbierke Básnik a žena. V zbierke, ktorá sa spolu s Kostrovou Ave Evou považuje za vrchol slovenskej ľúbostnej lyriky. Ján Smrek, symbolista, vitalista, novinár a básnik.
„Smrek až tvrdohlavo chce vystačiť (...) so štylizáciou do pózy intímneho kamarátstva so životom, podloženého temer až bezhraničnou dôverčivosťou vo vlastné zmysly,“ napísal o Smrekovi Stanislav Šmatlák.
„Smrekova poézia zdá sa byť na prvý pohľad až krištáľovo priezračná, nezložitá. Ale kto pozornejšie nahliadne do jeho kníh, zistí aspoň tri podobnosti s básnikmi, čo nie sú vôbec ľahkým orieškom,“ píše zase Bohuš Kováč. Ján Smrek je jedna z najdôležitejších postáv slovenskej lyriky 20. storočia. Osobnosť životom kontroverzná.
Ján Smrek
Narodil sa 16. decembra 1898.
Písal pre deti i pre dospelých, básne, publicistiku i preklady.
Debutoval v roku 1922.
V roku 1934 vychádza zbierka Básnik a žena.
Zomrel 8. decembra 1982.
Z pomocníka básnik
Ján Smrek, pôvodným menom Ján Čietek, sa narodil 16. decembra v rodine malého a chudobného roľníka, no po otcovej smrti ešte ani nie ako desaťročný vyrastal pod evanjelickou taktovkou v Modre. Pôvodne sa z neho mal stať pomocník v obchode, už vtedy však prejavoval nadanie na poéziu. Možno aj preto po 1. svetovej vojne absolvoval učiteľský ústav. Od následného bratislavského štúdia teológie - počas ktorého debutoval „symbolistickou“ zbierkou Odsúdený k večitej žízni - si však odskočil k novinárčine a v roku 1924 sa stal redaktorom Slovenského denníka, o rok neskôr Národných novín v Martine.
„Povedzte, majú také, jak vy, zvyky
básnici všetci? Veď vy večne vari
nedbali by ste sedieť pri pohári
a opájať sa vínom erotiky.“
Začiatkom tridsiatych rokov sa Smrek presťahoval do Prahy, kde dohliadal na vychádzanie ním založenej Edície mladých slovenských autorov. Zakladá tu aj známy a nielen literárny časopis Elán. V polovici tridsiatych rokov vychádza aj jeho kľúčová poéma Básnik a žena, ktorá dodnes patrí medzi vrcholy slovenského básnictva o láske.
Nacisti i komunisti
Po nacistickom anektovaní Česka odchádza naspať do Bratislavy. To už je Smrek známy a renomovaný autor, držiteľ Štátnej a Krajinskej ceny. V auguste roku 1940 však podpísal manifest, ktorý vyzýval za väčšie napodobňovanie nacistického Nemecka.
„Národný socializmus je sústava, ktorá najlepšie vyhovuje potrebám slovenského života, lebo umožňuje plné rozriešenie všetkých problémov politických, hospodárskych a kultúrnych,“ stálo v ňom. Už vtedy bol časopis Elán časopisom Spolku slovenských spisovateľov. Treba dodať, že už v roku 1944 bol časopis za údajné protifašistické postoje zrušený.
Ďalšiu ranu dostal Smrek od komunistov v roku 1948, keď bol prakticky „odídený“ a „odmlčaný“ - venoval sa vtedy najmä prekladateľskej činnosti.
„Či sa vám nezdá, že to hučí more,
keď prebíjam sa veslom cez prúd vody?
Pozrite, v diaľke planú svetlé body.“
Skoro o dvadsať rokov neskôr Smrekovi udelili titul Národný umelec, v roku 1978 dokonca Rad práce. Po smrti mu však vychádzajú aj protikomunistické básne zhrnuté v zbierke Proti noci.
V roku 2006 vyšla aj „nepodpísaná“ zbierka – paródia Eva Ave, ktorej autor sa ukryl pod pseudonym Cavaliere senza Nome (Rytier bez mena). Je paródiou na Kostrovu zbierku Ave Eva. Vznikla v roku 1942 a pôvodne kolovala v piatich exemplároch.
Vrchol Smrekovej tvorby však patrí dvadsiatym a tridsiatym rokom. Obdobie medzi dvoma svetovými vojnami bolo zlatými časmi slovenskej poézie. Aj jemu vtedy vyšli jeho najdôležitejšie básnické zbierky. Následne sa poézia musela podriadiť dobovému tlaku - viacerí jej autori však schematizmus prijali dobrovoľne.
„Tata vždy hovorieval, že nepracuje, iba sa baví tým, čo robí najradšej,“ spomínala na Smreka v rozhovore pre SME jeho dcéra. Ján Smrek zomrel v Bratislave, 8. decembra 1982. Pochovaný je však na Národnom cintoríne v Martine.
