Príbeh Lidových novín je dodnes úzko spätý s príbehom českých dejín. Noviny, ktorých prvé číslo vyšlo v Brne 16. decembra 1893, zažili toho, rovnako ako celá spoločnosť, naozaj dosť –koniec monarchie, vznik, zánik i obnovenie československého štátu, dve svetové vojny, demokraciu, fašizmus i komunizmus a jeho pád.
Lidové noviny
Denník založili 16. decembra 1893 v Brne.
Ako prvé v Česku uverejňovali politickú karikatúru.
Písali pre ne Čapkovci, Masaryk i Beneš.
Oficiálne začali znovu vychádzať v roku 1990.
Goodbye, samizdat. Pod týmto titulkom publikoval v decembri 1989 v Lidových novinách Václav Havel text, uzatvárajúci ich dvojročné samizdatové vydávanie, a už o pár dní vyšlo prvé oficiálne číslo lidoviek od ich zrušenia začiatkom 50. rokov.
Oprávnene sa hovorí, že hviezdne roky zažívali tieto noviny medzi dvoma vojnami, no v bohatej histórii zaberá celkom mimoriadne miesto práve dvojročná éra ich legálno-nelegálneho vydávania.
Mimikry
Aj v rozsiahlej českej samizdatovej ponuke išlo totiž o výnimočný jav, keď sa v tiráži riskantne uvádzali mená členov redakčnej rady (okrem iných Dienstbier, Havel, Kusý či Pithart), ako aj mená a adresy redaktorov. Všetci sa snažili tváriť úplne legálne a predstierať, že sa usilujú o úradné povolenie, čím ŠtB udržiavali v domnení, že mesačník čoskoro bude zaregistrovaný.
Cieľom vydávania samizdatových lidoviek bolo prelomiť bariéry disentu zvnútra a osloviť aj tých ľudí, čo dovtedy neprišli so žiadnou nezávislou knihou alebo časopisom do styku.
Okrem vlastných článkov sa tu objavili aj texty, ktoré unikli z prostredia komunistickej propagandy, veľký ohlas mali napríklad pamäti Vasila Biľaka, ktoré nakoniec ani komunisti nechceli vydať, alebo rozhovor s ďalším špičkovým straníkom Janom Fojtíkom, určený len pre zahraničie.
Odkopíruj si svoje noviny
Redakcia xeroxom vyrobila okolo 350 kusov, no ľudia toto množstvo rozmnožili asi až na desaťtisíc. Pravda, nikdy nebolo jasné, či sa číslo podarí vydať, a najmä distribuovať.
Časom aj ŠtB pritvrdila a napokon šéfredaktora Jiřího Rumla aj jeho zástupcu Rudolfa Zemana zatkla, rozbehnuté lidovky však už nedokázala zastaviť.
No Lidové noviny zažili už predtým jeden takmer úspešný pokus o oživenie. V prajnej atmosfére Pražskej jari 1968 už bolo všetko pripravené na ich vydávanie, no prácu designovaného šéfredaktora Antonína J. Liehma a jeho kolegov, ako aj nádeje verejnosti, zmarila augustová okupácia.
Povesť symbolu inteligentnej a slobodomyseľnej žurnalistiky si noviny získali počas vyše polstoročnej existencie až do likvidácie v roku 1952.
O ich formovanie sa zaslúžili mnohé osobnosti ako Josef a Karel Čapkovci, Karel Poláček, Arnošt Heinrich, Eduard Bass či Ferdinand Peroutka.
Vďaka nim sa v novinách kládol dôraz na kultúru v užšom i širšom zmysle a objavovali sa nové žánre a rubriky, vari najznámejší je Čapkov stĺpček.
Za názor do koncentráku
Jazyk sa napriek väzbe na intelektuálnu elitu snažil byť od začiatku výstižný a zrozumiteľný, markantný je priekopnícky prínos v práci s obrazovou informáciou, predovšetkým s karikatúrou.
Samozrejmosťou pre noviny bolo popri vysokej profesionalite a objektivite aj jednoznačné vystúpenie na obranu republiky v septembri 1938, smutným dôsledkom potom prenasledovanie gestapom a smrť viacerých protagonistov novín v koncentračných táboroch.
Lidovky dnes končia devätnásty rok slobodného ponovembrového vychádzania. Ani táto časť príbehu nie je len idylická, no sprevádza ju záujem širokej čitateľskej verejnosti.
