oblasti Moravy a jej okolia, kde sa zrodil jeden z najväčších českých klenotov věstonická Venuša. Rozprávať o mladšej dobe kamennej však začala o čosi neskôr než tzv. Pani z Willendorfu. Venušu, ktorá je doma v Rakúsku aj v Česku, objavili 7. augusta 1908.
Človek gravettienu bol vynaliezavý. Mamuty, ktorých početné stáda očakával dvakrát za rok, mu poskytli všetko, čo potreboval. Mohol tak premýšľať, objavovať a pomocou prírodného materiálu, pazúrikov, zvieracích zubov a kostí a v oblasti Moravy špeciálne schránkami terciérnych mäkkýšov, tvoriť. Dospel tak k prvým tkaninám, prvej keramike a k vedomiu samého seba.
Venuša nebola sexuálny idol
Umenie pravekej „persony“, ktorá vystavuje samu seba na oči ostatným, dokladá mnoho archeologických nálezov. Mnoho bádateľov verilo, že za venušami sa skrýva mytologická bohyňa alebo sú výtvormi umelkýň, ktoré zobrazovali samy seba. Utvrdzoval ich v tom aj fakt, že väčšina figúrok nahých žien nemá zobrazenú tvár.
Karel Absolon tvrdil, že šikmé oči věstonickej Venuše odkrývajú, že jej tvorca porušil kmeňové tabu. Ľudskú hlavu, ako to bolo aj v prípade willendorfskej Venuše, nechcel náš praveký predok zhmotňovať možno aj z obavy pred čiernou mágiou. Väčšina archeológov sa však zhoduje v tom, že figúra nahej ženy s predimenzovanými tvarmi bola symbolom materstva a plodnosti ako protikladu k smrti. Nepredstavovala nikoho konkrétneho, niesla v sebe veľký spirituálny význam.
Rakúsky poklad
Nález, ktorý pribudol do zoznamu slávnych európskych pravekých žien, odhalil v roku 1908 rakúsky archeológ Josef Szombathy pri výstavbe železnice v Dolnom Rakúsku.
Soška vytvorená pred 25 tisíc rokmi je s výškou 11,1 centimetra o niečo menšia a mladšia ako věstonická Venuša. Vyrobili ju pazúrikovým nástrojom z vápenca a potreli červeným okrom. Má guľovitý tvar a po tele drobné body a ako mnoho iných európskych venúš, ktoré sú vyhotovením a štýlom podobné, nemá tvár. Podľa antropológov tieto znaky odkazujú na anonymitu zobrazenia. Poloha chodidiel na krátkych nohách vzbudila špekulácie, že nebola určená na obdiv, ale na rituálne uchopenie. Na hlave má zvláštnu pokrývku alebo účes podobný venušiam z Talianska alebo Ruska.
Dedičstvo z Moravy
Veľmi čistý kameň, ktorý nenesie stopy po fosíliách alebo zvyškoch minerálov, vzbudil pred rokom pozornosť. Pod vedením geológa A. Binsteinera začal tím vedcov pátrať po pôvode suroviny. Keďže ju na rakúskej pôde nenachádzal, obrátil sa na českých geológov a došiel k zaujímavému zisteniu. Zdroj horniny, s ktorou vedeli naši predkovia majstrovsky pracovať, sa na rakúskom území nenachádza.
Do pozornosti sa tak dostalo územie Moravy, Sliezska a západného Slovenska. Materiál Venuše sa najviac ponáša na vápenec na Stránskej skale pri Brne, ktorá je aj prvým miestom v strednej Európe, kde začal človek vzpriamený zakladať oheň.
K väčšiemu sebavedomiu tvrdenia, že domovom willendorfskej Venuše je Brno, však chýba hlbšia analýza vápenca. Za presklenou vitrínou Prírodovedného múzea vo Viedni totiž stojí veľmi vzácny a na odber vzoriek citlivý exponát.
Oblasť Dolného Rakúska Wachau, kde rieka Dunaj a Český masív vytvárajú úžasné scenérie, tvoril v mladom paleolite spolu s Moravou systém úvalov a komunikácií medzi lovcami. Cez prirodzené brány medzi vrchovinami sledovali zver a premiestňovali kamenné suroviny a nástroje. Pazúrik, pracovný nástroj pravekého človeka, ktorý je považovaný za nepriamy dôkaz hypotézy o českom pôvode, tak mohol pri pohybe kontinentálneho ľadovca doputovať až do Willendorfu.
Autor: Katarína Tesárová
