dospeli po dvadsiatich rokoch mítingov, demonštrácií a petícií. Ignorácia ich požiadaviek zmenila taktiku ich boja. „Vláda vyhlásila vojnu ženám,“ povedala Emmeline Pankhurstová, vedúca osobnosť hnutia za volebné právo žien v Británii.
Kým sa ženské hnutie stalo v Európe masovým, ženské spolky narážali na silný konzervativizmus. Na otázku volebného práva pre ženy nebol priestor. Uhorské ženy však zašli ďalej. Radikálne Feministické združenie, ktoré presadzovalo volebné právo žien, prekonalo hranice Rakúsko-Uhorska.
Vo Viedni sa v roku 1874 pokúsili založiť medzinárodný ženský spolok redaktorky Womens suffrage Journal. Editorku tohto anglického časopisu, Lydiu Beckerovú, obdivovala aj Emmeline Pankhurstová. Prvýkrát jej rečnícky prejav počula na mítingu, na ktorý ju vzala matka.
Z pokrokových pomerov
Jednu z najväčších bojovníčok za ženské práva z nej neurobil len temperament, ale aj liberálni rodičia a prominentný radikálny advokát Richard Pankhurst. Stretla ho na jednom z mítingov.
Jej manželom sa stal v tom istom roku, keď v Snemovni ľudu odznel jeho návrh zákona podporujúci volebné právo žien. O tomto práve začal parlament diskutovať už dvadsať rokov predtým, nikdy sa však nedostal do programu žiadnej vlády ani strany.
Ako členka radikálneho krídla Liberálnej strany a zakladateľka Ženskej občianskej ligy bránila Emmeline spolu s ním záujmy, pre ktoré sa neskôr Emily Davidsonová vrhla pod kopytá kráľovského koňa počas slávnych pretekov Epsom Derby.
Rodinný podnik
Keď v roku 1903 Emmeline Pankhurstová založila slávnu Ženskú sociálnu a politickú úniu (WSPU), do aktivity hnutia angažovala aj svoje dcéry Christabel, Sylviu a Adelu. Poslednú, ktorá sa stala neskôr zakladateľkou austrálskej komunistickej strany, však vo svojich memoároch už nespomína.
WSPU vznikla po Emmelininom rozhorčení zo správania miestnej organizácie Nezávislej labouristickej strany v Salforde. Ľavicový program strany Emmeline po smrti manžela ešte horlivejšie podporovala a s jej líderkou Keir Hardieovou ju spájalo priateľstvo.
Rozhnevalo ju však odmietanie žien v regionálnych štruktúrach strany, ale aj pasivita labouristov, ktorých obviňovala z falošných prísľubov. Volebné právo pre ženy mali prijať až s úplným nastúpením ich socialistickej moci.
Vďaka osobnosti manchesterskej dámy a jej dcér tak vzniklo masové hnutie žien regrutovaných z buržoázie a strednej triedy, „armáda“, ako ju nazývala Emmeline. Na prvej masovej demonštrácii v roku 1908, ktorá sa uskutočnila v Hyde parku, sa zúčastnilo takmer pol milióna ľudí. Pre jasné rozlíšenie týchto žien sa vžil pojem sufražetky zo slova suffrage – právo voliť.
Od slov k násiliu
Krátko po začiatku nového storočia už však ľudí pokojný boj za rovnoprávnosť žien nezaujímal. Z novín sa vytratili názory sufražetiek. Jej dcéra Christabel sa vtedy rozhodla pritvrdiť.
„Dá liberálna vláda ženám právo voliť?,“ kričala Christabel na mítingu budúceho britského ministra zahraničných vecí sira Edwarda Greya. Keď ju chcel policajt vykázať, začala ho kopať a opľúvať. Vtedy ženy prvýkrát v Británii použili v boji za volebné právo násilie.
Aj Emmeline pochopila, kam až je vláda schopná zájsť, a pridala sa k militantnej ceste, ktorú nastolili jej dcéry.
Sama sa opakovane dostala do väzenia a podstúpila viacero hladoviek. Čoskoro inšpirovala mnoho žien na podobné akty občianskej neposlušnosti.
Vojnové prímerie
S vypuknutím prvej svetovej vojny sa britské sufražetky stiahli zo svojich výbojných pozícií. Rozhodli sa neničiť krajinu, ktorá prichádzala o svojich mužov. S vládou si po rokoch nepokojov dokázali sadnúť za rokovací stôl a vyjednali prepustenie všetkých bojovníčok za práva žien z väzenia.
V roku 1918 britská vláda uznala plné volebné právo ženám, hoci iba starším ako tridsať rokov. Muži mohli vtedy voliť už ako 21-roční. Emmeline sa počas vojny prejavila ako veľká patriotka a jej noviny vyhlásili vojnu všetkým kolaborantom Nemecka a zradcom. V roku 1917 založila Stranu žien, ktorá mala vo svojom politickom programe napríklad aj rozdelenie habsburskej monarchie. Britské sufražetky v tomto období podporovali pád Rakúsko-Uhorska a emancipáciu nástupníckych štátov vrátane Československa.
Po vojne sa Emmeline načas dostala do Spojených štátov a Kanady, kde sa jej národné cítenie posilnilo. Po návrate zo zámoria prehodnotila svoju niekdajšiu politickú orientáciu a vstúpila do Konzervatívnej strany. Tento obrat ju do smrti odlúčil od dcéry Sylvie, ktorá si udržala svoje ľavicové názory.
Autor: Katarína Tesárová
