benici. Ako posledná žena v histórii Československa.
„Keby som odišla ako neznámy samovrah, bolo by to pre vás príliš lacné. A pretože spoločnosť je taký veľký suverén, že nie je schopná sa sama obslúžiť, býva niekedy súdená súkromne... Toto je môj rozsudok: Ja, Olga Hepnarová, obeť vašej beštiality, odsudzujem vás na trest smrti zrazením,“ napísala Olga Hepnarová do redakcií Svobodného slova a Mladého světa v deň, keď sa rozhodla pre vraždiaci protest proti spoločnosti.
S požičaným nákladným autom Praga vrazila do zastávky električky plnej ľudí. Zahynuli ôsmi dôchodcovia, šiestich ľudí pri náraze ťažko zranila.
Celý život odvrhnutá
Sama sa v liste označila za sexuálneho mrzáka a tvora bičovaného spoločnosťou. Udržovala si neprekonateľný odstup voči mužom. Bližšie mala k ženám, ale ani k nim si nikdy naozaj nenašla cestu.
Od detstva trpela psychickými problémami, už v trinástich rokoch sa pokúsila o samovraždu. Predávkovala sa liekmi. Základnú školu síce dokončila pod dohľadom psychológov a psychiatrov, neskôr sa jej však nik systematicky nevenoval.
Olga Hepnarová pochádzala z usporiadanej rodiny. Pokus o odchod zo sveta ju však v začínajúcej puberte ešte viac vzdialil vlastným rodičom. A hoci jej psychiatri diagnostikovali chorobu dnes známu ako hebefrénna schizofrénia charakteristická nepredvídateľným konaním, nedokázali jej pomôcť. Vyučila sa za umeleckú knihárku, ale pre problémy s ľuďmi skončila ako vodička nákladných áut. Viackrát sa pokúsila dostať do psychiatrickej liečebne, vždy neúspešne.
Naposledy asi mesiac pred vraždením. Lekári ju označili za simulantku a v nej to iba posilnilo odpor k systému.
Novinám napísala, že zabíjať bude autobusom. Nakoniec využila prístupnejší nákladiak. Keď v redakcii zdesení čítali jej úprimnú spoveď, bolo už neskoro. Dva dni po čine. List nakoniec poslúžil ako hlavný dôkaz proti vrahyni.
Chladnokrvná či obeť?
Hepnarová si na svoju chvíľu počkala. Za volantom služobného auta obišla svoj cieľ prvýkrát bez povšimnutia. Na zastávke vtedy podľa nej stálo primálo ľudí. Keď sa vracala, na električku ich už čakalo 25. S chladnou hlavou strhla volant na chodník do davu. Uskočiť nestačili tí starší.
Auto zastavila až dopravná značka. Hepnarová bez zranenia vystúpila a pokojne čakala na príchod polície. „Chcela som sa pomstiť celej spoločnosti vrátane svojej rodiny, pretože sa ku mne všetci správajú nepriateľsky. Po čine u mňa nastalo uvoľnenie a spokojnosť, že sa mi plánovaný akt pomsty podaril,“ povedala neskôr pred súdom.
Počas procesu sa nebránila, vinu priznala od začiatku. Súdni znalci tvrdili, že je duševne v poriadku. Svojich kolegov psychiatrov podržali a jej diagnózu z detstva ani nespomenuli.
Odbojárka
Do vyšetrovania sa podľa archívov českého ministerstva vnútra chcela vložiť aj Štátna bezpečnosť. Mala vraj za úlohu dokázať, že za Hepnarovej činom stáli západní provokatéri.
Po neústupnosti vinníčky však štát rozhodol, že išlo o vraždu a akt všeobecného ohrozenia. Súd čin klasifikoval ako pomstu spoločnosti. Niektorí československí exulanti jej prípad napriek tomu označili za protikomunistický odboj, ktorý však použil príliš kruté prostriedky.
Olgu Hepnarovú odsúdili na trest smrti obesením. Prezident Gustáv Husák odmietol žiadosť o milosť a nikto tak nezastavil cestu psychicky chorej ženy na popravisko. K šibenici ju kat pankráckej väznice musel privliecť násilím v záchvate strachu. Bola to jeho posledná poprava.
„Ja osobne som proti trestu smrti obesením odvtedy, čo som vešal tú krásnu slečnu. Kým som ju priviedol a obesil, pomočila a povracala sa tak, že mi to remeslo zhnusila. Preto som proti trestu smrti,“ povedal neskôr kat spisovateľovi Bohumilovi Hrabalovi. Po bitke s útlou ženou sa rozhodol svojho krvavého povolania vzdať.
 |
 |
Pretože spoločnosť je taký suverén, že nie je schopná sa sama obslúžiť, býva súdená súkromne. Ja, Olga Hepnarová, odsudzujem vás na trest smrti zrazením.
Olga Hepnarová
