ne v opozícii.
François-René de Chateaubriand sa narodil ako desiate a najmladšie dieťa námorného kapitána a obchodníka s otrokmi Reného de Chateaubriand. Ako najmladšiemu synovi mu otec dal na výber: buď armáda, alebo kňazská sutana. Malému Françoisovi sa neveľmi páčili obe kariéry, no v sedemnástich bol nútený definitívne vybrať si jednu z nich.
Zvolil si službu v armáde a už po dvoch rokoch sa stal kapitánom. V roku 1788 navštívil Paríž a zoznámil sa s niektorými spisovateľmi. O rok, keď prepukla Francúzska revolúcia, občianske nepokoje a krajina prestala byť pre šľachticov bezpečná, odchádza na výpravu do Severnej Ameriky, kde sa údajne stretol aj s Georgeom Washingtonom.
Cesta a služba v amerických provinciách ho inšpirovali na napísanie trojice kníh, v ktorých na tie časy úplne novým spôsobom opisuje život a prírodu. Úchvatné a špecifické obrazy, vykresľovanie podmienok a pozadia riedko osídlených oblastí amerického juhu, no najmä vnútorné prežívanie postáv plné melancholických nálad mu vynieslo uznanie v spisovateľských kruhoch. Kritici ho odvtedy považujú za zakladateľa francúzskeho literárneho romantizmu.
Ženy a exil
V roku 1792 sa François vracia do Francúzska a pridáva sa k rojalistom. Motívom je jeho silná viera v kresťanstvo i osobná skúsenosť s revolúciou. Viacerí jeho príbuzní sa totiž stali obeťou revolučného hnutia.
Po vážnom zranení sa však musí vzdať armádnej kariéry a preorientuje sa len na politiku a písanie. Okrem toho sa vo vyšších kruhoch stáva známy pre svoje sukničkárstvo a množstvo mileniek. Jeho aristokratická manželka Céleste Buisson, s ktorou sa vzal po vopred dohodnutom manželstve, mu jeho avantúry celý čas poslušne trpí.
Neskôr odchádza do exilu v Londýne, kde sa pretĺka životom ako učiteľ francúzštiny. Hanbe sa vyhne až presťahovaním sa do Sufolku, kde sa zamiluje do mladej Charlotty Ives, no vzťah sa rozpadne, keď sa de Chateaubriand prizná, že už je vlastne ženatý.
Politická kariéra
V roku 1800 je Napoleonom vydaná všeobecná amnestia a François sa vracia domov. O dva roky neskôr vydáva slávne dielo Génius kresťanstva, čím si zabezpečí Napoleonovu priazeň. Netrvá však dlho. Po poprave známeho vojvodu de Chateaubriand ostro vystúpi proti Napoleonovi a rezignuje na svoju funkciu ministra vo Valias.
Následne sa musí živiť písaním, čo mu nebráni, aby Napoleona prirovnával k cisárovi Nerovi. Napriek tomu vravieval: „Nikdy príliš nepohŕdajte slávou. Nič nie je krajšie, hádam s výnimkou čestnosti.“
Po porážke Napoleona a obnovení panovníckej línie Bourbonovcov sa de Chateaubriand zase stáva ministrom a je mu udelený čestný šľachtický titul. Znovu však kritizuje kroky kráľa, je zbavený úradu a pridáva sa k opozícii zloženej z ultrarojalistov.
Keď sa na trón dostáva Karol X., de Chateaubriand začína fungovať vo vrcholnej diplomacii a politike a stáva sa významným oponentom predsedu vládu Jeana-Baptistu de Villéle. Bráni napríklad slobodu tlače.
Uznanie od Huga a Byrona
Politiky sa vzdal v roku 1830, keď po tzv. Júlovej revolúcii odmietol odprisahať vernosť novému panovníkovi. Zase sa venuje iba písaniu. Françoisa-Reného de Chateaubrianda považovali za veľkého spisovateľa už jeho súčasníci. Cenil ho Lord Byron i Victor Hugo, dokonca i Stendhal, ktorý s ním v mnohom nesúhlasil, no bol ovplyvnený jeho tvorbou.
Napriek tomu bol de Chateaubriand k svojmu písaniu skeptický. „Perfektné diela sú vzácne, musia totiž vzniknúť v okamihu, keď sa spojí vkus a nadanie a toto spojenie sa vyskytuje len niekedy a vždy trvá krátko,“ napísal.
