„Za dvadsať rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka, od primárnych potrieb, ako sú byty, školy, prosperita hospodárstva, až po jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nevedia - pocit plnej platnosti v spoločnosti, viera v zmysluplnosť aj malej práce či podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky.“ Tieto myšlienky vyslovil Ludvík Vaculík na spisovateľskom zjazde v júni 1967, ktorý výrazne urýchlil začiatok obrodného procesu v Československu.
Čas radosti aj obáv
Takmer presne o rok sformuloval Vaculík na žiadosť skupiny špičkových vedcov okolo Otta Wichterleho manifest Dvetisíc slov, ktorý sa snažil hľadať cestu prehlbovania demokratických reforiem. Text prišiel v čase, keď si obyvateľstvo socialistického Československa na jednej strane naplno užívalo vymoženosti obrodného procesu, ktorý sa začal od januára šesťdesiateho ôsmeho roku - zrušenie cenzúry umožňujúce slobodné diskusie v médiách o akýchkoľvek témach vrátane politických procesov v 50. rokoch, zárodky formovania občianskej spoločnosti a pluralitnej demokracie, prejavujúce sa vznikom nezávislých organizácií či povznášajúci pocit ľudí, že sa oplatí starať sa o veci verejné.
Súčasne však v krajine rástli obavy z nevôle štátov sovietskeho bloku z našej cesty k „socializmu s ľudskou tvárou“, a hoci málokto veril, že by vojská Varšavskej zmluvy nakoniec napadli Československo, práve ich prebiehajúce cvičenie na našom území a neustále odďaľovanie jeho skončenia menili radostnú jar na dusné leto.
Z komunistických pozícií
Manifest Dvetisíc slov vyzýval k občianskej angažovanosti, varoval pred stále silným dogmatickým krídlom v komunistickej strane a priamo upozorňoval na reálnu hrozbu vojenskej intervencie. Na druhej strane Vaculík ako komunista bol presvedčený, že celý obrodný proces sa musel začať v strane, veď len komunisti žili posledných dvadsať rokov „akýmsi“ politickým životom a totalitne ovládali absolútne všetky politické, hospodárske a kultúrno-spoločenské štruktúry a riadiace posty.
Ale súčasne Vaculík, ako komunista reformný, v texte zdôraznil, že za obrodný proces nepatrí strane nijaká vďaka. „Úsilie jej reformátorov je len splátkou na dlh nekomunistom, ktorých udržovala v nerovnoprávnom postavení.“
Text uverejnili 27. júna denníky Mladá fronta, Práce a Zemědělské noviny a vplyvný týždenník Literární listy. Medzi prvými oslovenými 70 signatármi boli významné české umelecké osobnosti ako Seifert, Werich, Tříska, Suchý, Hanzelka či Menzel, ale aj olympijskí víťazi Raška alebo Zátopkovci, ku ktorým sa rýchlo pridávali desaťtisícky občanov všetkých vrstiev spoločnosti. Nakoniec, plný názov dokumentu znel Dvetisíc slov, ktoré patria robotníkom, roľníkom, úradníkom, umelcom a všetkým.
Politický romantizmus?
Samozrejme, manifest vyvolal aj ostrú kritiku dogmatického krídla v strane a Sovietsky zväz a jeho satelity ho označili za platformu československej kontrarevolúcie a útok proti socialistickým základom Československa.
V tomto zmysle manifest vlastne prišiel Moskve vhod ako zámienka na okupáciu našej krajiny, ktorá nasledovala o necelé dva mesiace.
Z jej obavy pramenila aj odmietavá reakcia reformného dubčekovského vedenia strany, ktorému Vaculíkova výzva sťažila v najnevhodnejšom čase manévrovanie medzi uskutočňovaním reforiem a presviedčaním znepokojených spojencov. Pripadala mu príliš radikálna, hoci navonok ju, uvedomujúc si jej nadšené prijatie verejnosťou, opatrne označilo za politický romantizmus.
Navyše, pre vedenie strany to bolo nové poznanie, že spoločenský pohyb sa už neriadi pokynmi zhora, ale začína žiť svojím slobodným životom. Snahou poistiť sa proti tomu, aby o pár dní nevyšlo „ďalších Dvetisíc slov“, bolo 12. júla pozvanie na priateľský večierok asi dvadsiatky prominentných spisovateľov, ktorí si mali odkaz tohto večera voľne vyložiť ako „nič sa nestalo, ale už nám to nerobte“.
Federácia režim nerieši
Samotný Vaculík si musel doriešiť ešte jednu dohru svojho manifestu, dodnes považovaného za jeden z najvplyvnejších československých textov minulého storočia. Na adresu Slovákov tam bola zmienka, že federatívne usporiadanie štátu je spôsob riešenia národnostnej otázky, no inak je to len jedno z významných opatrení na demokratizáciu pomerov, ktoré však samo osebe nemusí ani Slovákom priniesť lepší život. „Režim sa tým ešte nerieši.“
Pôvodne tam bola aj pasáž o tom, že „ak budeme počuť nespravodlivé výčitky, veľkoryso sa ponad ne prenesme - a doma o nich znovu premýšľajme. Svoje spravodlivé výčitky si nechajme pre seba. V tomto čase sporov vracajme reč na to, čo je nám spoločné a v čom sa môžeme so Slovákmi zhodnúť.“
Tisíc slov nestačilo
Nakoniec ju však vyškrtol a zverejnil v Literárnych listoch článok, v ktorom vysvetľoval dôvody, ktoré ho k tomu viedli. Boli celkom prozaické až bizarné (čo sa týkalo neustáleho preratúvania slov), ale pochopiteľné. Dodržať presný rozsah dvetisíc slov (pôvodne ich malo byť len tisíc, čo sa však veľmi rýchlo ukázalo ako málo) tak, aby dokument spĺňal obsahové posolstvo, a pritom nezľaviť z vysokých nárokov na štylistickú úroveň, nebolo jednoduché.
Napriek vážnosti textu si na adresu vládnutia komunistov neodpustil ani iróniu: „Pravda teda nevíťazí, pravda jednoducho zostane, keď už sa všetko ostatné prešustruje.“ Komunistickej strane priznával nanajvýš to, že sa v obrodnom procese snaží využiť poslednú príležitosť na záchranu svojej národnej cti. Príležitosť zostala nevyužitá, prednosť dostalo ďalších dvadsať rokov normalizačného vládnutia. Jeho koniec je už inou kapitolou.
