Prvá žena v kozme odštartovala z Bajkonuru 16. júna 1963. V lodi Vostok 6, ktorú skonštruoval legendárny Sergej Koroľov, strávila Valentina Tereškovová 70 hodín a 41 minút. Zem obletela 48-krát a do mikrofónov, ktoré ju spájali s riadiacim strediskom, sa hlásila ako Čajka.
Let 26-ročnej kozmonautky pôvodne plánovali na 24 hodín, no keďže sa po prvom dni cítila dobre, dostala povolenie na maximálny trojdňový program. Potom sa však prejavili silné príznaky kozmickej choroby, spojené s predráždením orgánu rovnováhy.
Ukázalo sa, že intenzívny pobyt vo výcvikovom tábore môže iba ťažko nahradiť dlhodobé letecké skúsenosti.
Tereškovovú, rodáčku z dedinky Boľšoje Maslennikovo, bývalú tkáčku a nadšenú amatérsku parašutistku, vybrali spomedzi 400 kandidátok. Pri príprave jej nič neodpustili. Na centrifúge, ktorá vytvára vysoké preťaženie ako pri štarte a pristátí v rakete, síce takmer omdlela, no statočne pokračovala. Vydržala náročný test v tepelnej komore.
Chruščovova priazeň
Na samotke, kde bola sedem dní, si krátila chvíľu spevom. Zvykla si na beztiažový stav, zvládla pilotovanie, teóriu letov a stavby rakiet. V kolektíve piatich adeptiek, ktoré sa pripravovali spoločne, sa stala prirodzenou autoritou.
Na to, aby letela do kozmu, však potrebovala azda to najdôležitejšie - priazeň Nikitu Chruščova, vtedajšieho sovietskeho muža číslo jeden.
Nebezpečný let
Okrem svetovej popularity zabezpečil historický let Tereškovovej zážitok, ktorý mohol byť jej posledným.
V automatickom riadiacom programe Vostoku 6 sa totiž stala chyba: namiesto toho, aby obežná dráha rakety pomaly klesala k Zemi, mierila hore. Takže, ak by sa včas neopravila, prvá „kozmická lady“ by Zem už nikdy neuvidela.
„Našťastie, všimla som si to už prvý deň,“ povedala Tereškovová pre Rossijskuju gazetu. Sergej Koroľov a Jurij Gagarin s ňou boli v spojení a poruchu odstránili tak, že jej poslali potrebné údaje, ktoré vložila do pristávacieho programu. Aj keď konštruktér Jevgenij Šabarov o tom po troch rokoch prehovoril, ona sama mlčala desiatky rokov. Koroľov ju totiž poprosil, aby si to nechala pre seba.
Jazero namiesto zeme
To však nebolo všetko. Pri návrate vo výške sedem kilometrov nad Zemou sa katapultovala, ako to bolo v začiatkoch kozmického programu bežné, a zažila ďalšie nemilé prekvapenie:
„Keď som uvidela zem, zachvátila ma hrôza. Podo mnou bolo jazero. Prvé, čo mi napadlo, bolo: Bože môj, som tu úplne sama a ešte spadnem do vody.“
Nakoniec sa ľadovému kúpeľu vyhla, no po bolestivom pristátí doslova na hlave musela absolvovať úporný zápas s ťažkým neovládateľným padákom, ktorý ju ťahal v silnom altajskom vetre. Príbeh Valentiny Tereškovovej spôsobil, že ďalšia žena Svetlana Savická sa vydala do kozmu až po devätnástich rokoch.
Nehľadiac na vyčerpávajúci život kozmickej legendy, stihla vychovať dve dcéry. Dnes je už v penzii, žije v pokoji v Moskve, generálsku uniformu s najvyššími sovietskymi vyznamenaniami má uloženú v skrini. No sníva svoj ďalší kozmický sen. Je ním záhadná červená planéta Mars, o ktorej často hovorili so Sergejom Koroľovom.
Štúdiu Marsu venovala niekoľko rokov svojho života. „Letela by som tam aj vtedy, keby neexistovala možnosť vrátiť sa,“ povedala.
