na 1983.
„Sú obete na životoch ... Bola vytvorená vládna komisia na čele s členmi Politbyra Ústredného výboru Komunistickej strany ZSSR...“ Tak sa ľudia 7. júna 1983 dozvedeli o katastrofe, ktorá svojím spôsobom dodnes symbolizuje začiatok epochy „glasnosti“ v Sovietskom zväze, ale aj aj rozpad komunistického impéria.
Išlo totiž o prvú katastrofu podobného druhu v ZSSR, o ktorej vôbec verejnosti niečo povedali. Ktorá nebola ututlaná a zamlčaná v snahe vykresliť sovietsku spoločnosť ako dokonalú a bezchybnú a sovietskych vodcov ako ak nie bohov, tak aspoň apoštolov.
Parník Suvorov nárazom do železničného mostu prelomil ešte niečo iné, než svoj vlastný kýl.
Gorbačov sa nezľakol
Vtedajší sovietsky vodca a vo svete uznávaný otec perestrojky Michail Gorbačov priznal fakt nehody otvorene a so vztýčenou hlavou.
Na miesto poslal najvyšších straníckych úradníkov, aby na likvidáciu následkov havárie osobne dohliadali a svetu tak ukázali, že sa v ZSSR vracia do módy viera a láska k prostému človeku.
Záchranné práce trvali 16 dní a neprerušovali sa ani v noci. 176 ľuďom už nebolo pomoci.
Suvorov nebol klasickým ušpineným sovietskym parníkom, ktorého najlepšie časy sa už dávno minuli. Takých jazdilo po riekach atómovej veľmoci veľa. Lenže Suvorov bolo plavidlo luxusné, s kabínami ako zo západného filmu.
K dokonalosti chýbala posádke iba disciplína, keďže skúseností vraj mali viac než dostatok. Na loď vpustili oveľa viac ľudí, než povoľovali všetky možné normy.
Okrem 330 pasažierov, 50 členov posádky a 35 stevardov, sluhov a upratovačov sa na lodi pohybovali ešte aj osoby, ktoré neboli v žiadnych zoznamoch. Neskôr sa zistilo, že to boli jednoducho známi a príbuzní členov posádky, ktorí sa chceli zadarmo a komfortne dostať do Moskvy.
22 hodín 50 minút, viditeľnosť dobrá, kapitán Vladimír Klejmenov pokojne odpočíva vo svojej kajute, ale za kormidlom stoja skúsení mladí muži, takí skúsení, že si dovolia čítať detektívku. Možno preto nevideli, že mieria rýchlosťou 25 kilometrov za hodinu do 222 metra dlhého železničného stĺpu, cez ktorý jazdí vlak z európskej časti krajiny cez Volgu na ďalekú Sibír.
Stret s kovovou masou parníka železnicu vážne poškodil, ale podobne ako na pamätnom Titaniku ľudia v niektorých kajutách žiadny náraz nepocítili. Na rozdiel od tých hore, na palube.
Krvavé divadlo
Svedkovia, ktorí prežili, ešte dlho nemohli v noci spávať a známym stále dokola opisovali, ako zakopávali o skrvavené telá, počuli nárek tých, ktorí prišli o končatiny a nachádzali svojich blízkych s rozbitou hlavou.
Krv sa vraj liala potokmi. Kapitán sa už nevyspal do konca života. Vo väzení si síce posedel „len“ šesť rokov, ale keď v roku 1990 umieral, priznal, že už sa mu v živote o ničom inom než o havárii „jeho“ parníka nesnívalo.
 |
 |
