Augusto Sandino bol vzorom Fidela Castra a marxistov. Obyvateľov Nikaraguy rozdeľuje
oddielom inšpiroval rôzne latinsko-americké partizánske hnutia vrátane Fidela Castra, či marxistov v Kolumbii, alebo v Peru. Augusta Sandina zavraždili 21. februára 1934.
Augusto Sandino
Narodil sa 18. mája 1895.
V roku 1921 sa pokúsil zavraždiť syna prominentného konzervatívneho politika, ušiel z krajiny.
V roku 1927 začal partizánsku vojnu.
Popravili ho 21. februára 1934.
Sandino sa narodil v nikaragujskej dedinke Niquinohomo ako dieťa pomerne bohatého pestovateľa kávy a jeho slúžky. Najskôr vyrastal s matkou, ale tá ho ako 9-ročného opustila. Otec sa však k nemu v tom čase priznal, a tak Augusto prežil mladosť na rodinnom statku a núdzou rozhodne netrpel.
V roku 1921 sa dostal po prvý raz do problémov so zákonom. Postrelil syna miestneho konzervatívneho politika. Zatknutiu sa vyhol útekom z krajiny. Cez Honduras a Guatemalu prešiel do Mexika, ktoré sa stalo jeho prechodným domovom.
V krajine Aztékov si našiel prácu v ropnej spoločnosti, ktorej majiteľom bol Američan. Zrejme tu sa uňho utvoril odpor proti americkému obchodnému prenikaniu a zasahovaniu do politiky latinsko-amerických krajín. Zoznámil sa aj s radikálnymi myšlienkami komunizmu či anarchizmu, s marxizmom sa však nikdy úplne nestotožnil. Oslovila ho aj teória glorifikujúca indiánske dedičstvo kontinentu.
Návrat domov Po piatich rokoch mu v Nikarague prestalo hroziť väzenie a Sandino sa vrátil domov. Prácu si však opäť našiel v podniku, ktorý vlastnil Američan. Tentoraz išlo o zlaté bane San Albino v pohorí Segovias na málo obývanom severe krajiny, ktorý sa mu mal stať na zvyšok života útočiskom.
Sandinov život definitívne zmenila občianska vojna, ktorá v Nikarague vypukla v roku 1926. Rozpory medzi dvoma hlavnými politickými tábormi vyvrcholili pučom konzervatívcov, čo prinútili liberálneho prezidenta Carlosa Solorzána a viceprezidenta Juana Bautistu Sacasu opustiť krajinu.
Liberáli však z exilu zorganizovali odpor. Ich silám, ktoré začali v decembri vojnu proti konzervatívcom, velil generál José Moncada. V sanalbínskych baniach naverboval svoj prvý oddiel aj Sandino, ktorý sa zapojil do boja na strane liberálov.
Generál Moncada Sandinových mužov odmietol vyzbrojiť. Bol to zrejme hlavný dôvod neskoršej Sandinovej averzie voči nemu. Šťastnou náhodou však sandinisti získali zbrane utekajúcich konzervatívcov. Ich následné úspechy na severe im získali rešpekt a Moncadovi otvorili cestu na hlavné mesto Managuu.
Zrada revolúcie Ešte pred definitívnym víťazstvom však zasiahli Spojené štáty. Protivníkov prinútili v máji 1927 podpísať dohodu o rozdelení moci. Až do nových prezidentských volieb v roku 1928 mali na prímerie a „bezpečnosť amerických občanov“ v krajine dohliadať príslušníci americkej námornej pechoty.
Jediným veliteľom jednotiek liberálov, čo odmietol dohodu, bol Sandino. Pakt označil za zradu revolúcie a Spojeným štátom vyhlásil vojnu. Jeho základňou sa stal opäť hornatý región na severe. Po prvých neúspešných priamych útokoch na Američanov zmenil Sandino taktiku. Začal viesť gerilovú vojnu. Zameral sa na náhle prepady miest, útoky na plantáže či bane patriace americkým vlastníkom.
V ťažko prístupných horách a džungli sa mohol spoľahnúť na podporu obyvateľstva. Rešpekt si navyše získaval aj tvrdým postupom proti vidiečanom, čo spolupracovali s Američanmi či novoutvorenou Národnou gardou. Sandino kontroloval sever krajiny celých 5 rokov. Ukončenie odporu podmieňoval stiahnutím Američanov a voľbami pod dohľadom latinsko-amerických pozorovateľov.
V roku 1929 poslal list predstaviteľom latinskoamerických štátov. Vyzýval ich na vytvorenie jednotnej federatívnej republiky, ktorá by sa stala súperom USA na kontinente.
Poprava Američania krajinu opustili až začiatkom roka 1933. Novozvolený prezident Sacasa sa so Sandinom dohodol na zložení zbraní, jeho verní dostali amnestiu. Začiatkom nasledujúceho roka prišiel opäť do Managuy, kde rokoval o svojom budúcom postavení. Na ceste z Prezidentského paláca ho obkľúčili členovia Národnej gardy, ktorej v tom čase velil generál Anastazio Somoza. Sandina zadržali a ešte v ten deň popravili.
Už o dva roky zvrhol Somoza aj Sacasu a v krajine nastolil diktatúru. Somozovci v krajine vládli až do roku 1979, keď jeho syna zvrhli ľavicoví povstalci zo Sandinistického frontu národného oslobodenia. Svojmu veľkému vzoru postavili v Manague sochu a na jeho počesť premenovali hlavné letisko v krajine.
Autor: Martin Hagara
