vej konferencii NASA 28. mája 1998.
Objaviteľský tím Susan Terebeyovej z Extrasolar Research Corporation v Pasadene oznámil neuveriteľnú vec: astronómovia majú k dispozícii prvý priamy pohľad na objekt, ktorý je s najväčšou pravdepodobnosťou exoplanéta.
Nazvali ho TMR-1C. Až dovtedy planétu za hranicami slnečnej sústavy na vlastné oči nik nevidel.
Jej prítomnosť pri materskej hviezde sa dala vypozorovať iba s použitím nepriamych metód, napríklad zo zmeny rýchlosti hviezdy vzhľadom k Zemi alebo z kolísania jasu pri prechode planéty pred hviezdou.
Kozmický utečenec?
Prvú exoplanétu pri pulsare (neutrónová hviezda s obrovskou hustotou) astronómovia objavili počiatkom roku 1992. Objav prvej exoplanéty pri hviezde typu nášho Slnka oznámil časopis Nature 6. októbra 1995 (autormi pozorovaní boli Michel Mayor a Didier Queloz zo ženevskej univerzity). Tentoraz sa Susan Terebeyová nazdávala, že našla ozaj zvláštny druh exoplanéty, ktorá z nášho pohľadu leží v súhvezdí Býka v oblasti formovania nových hviezd. Ide o kozmického utečenca, pretože jej materská hviezda si ju pri gravitačnom šantení nepodržala na obežnej dráhe, no „odkopla“ ju do vzdialeného vesmíru. Hubblov kozmický ďalekohľad ju stvárnil, ako keby priviazanú na konci dlhého svetlého vlákna vymršteného z okolia novo sformovaného páru dvojhviezdy.
Pravda, mohol by to byť aj určitý typ hviezdy, napríklad hnedý trpaslík, no táto možnosť bola podľa Terebeyovej asi iba dvojpercentná. Najskôr ide o horúceho plynného obra, približne 2- až 3-krát väčšieho než náš Jupiter. „Výsledky nám priamo nehovoria o prítomnosti planét typu našej Zeme,“ povedala vtedy Terebeyová. „Veríme však, že plynové obry vznikajú súčasne s oveľa menšími kamennými planétami.“ A vlastne ide najmä o ne, veď tak radi by sme našli naše kozmické dvojča (nedávno sa približne taká exoplanéta skutočne našla).
Ed Weiler z NASA Terebeyovú doplnil: „Výsledky sme zverejnili veľmi skoro, pretože ide o dôležitý objav nového spôsobu hľadania exoplanét. Pokiaľ ho potvrdia ďalšie pozorovania, bude to zrejme najdôležitejší objav v osemročnej histórii práce Hubblovho ďalekohľadu.“
Oprava z Mauna Kea
Nádeje na veľký objav sa však nenaplnili. Keď o pol roka na „planétu“ zameralo svoju pozornosť desaťmetrové oko Keckovho teleskopu na úpätí havajskej sopky Mauna Kea, bola to pre horúce astronomické hlavy studená sprcha: teleso, ktoré má na povrchu teplotu takmer tritisíc stupňov, nemôže byť planétou.
To, čo Terebeyová a jej tím omylom považovali za kozmického utečenca, je s najväčšou pravdepodobnosťou celkom normálny červený trpaslík, ktorých je vo vesmíre plno (tri štvrtiny všetkých hviezd v galaxii sú práve červení trpaslíci).
Nešlo, samozrejme, o nijakú tragédiu. Iba o ďalší doklad, že každý vedecký objav by sa pred oznámením nedočkavému publiku mal poriadne preskúmať. Terebeyovej slúži ku cti, že sama priznala porážku v článku, ktorý o dva roky neskôr zverejnil odborný časopis Astronomical Journal. Dnes pritom vieme, že exolpanét je vo vesmíre veľa. Doteraz ich poznáme asi 300.
