imu. Ten preňho namaľoval desiatky obrazov. Veľký intrigán, diplomat a mecenáš umelcov však skončil neslávne.
Jeho meno nechýba ani v jednej modernej učebnici o dejinách umenia. Aj keď nenamaľoval jediný obraz, mnohé ním otvárajú kapitolu renesancia. Pred menami autorov slávnych diel stojí meno toho, ktorý to všetko zaplatil. Milánskeho vojvodu Ludovica Mariu Sforzu.
Druhý a najschopnejší syn milánskeho vojvodu Francesca Sforzu mal humanistické vzdelanie aj literárne ambície. Skončil však v politike.
Kľukatá cesta na trón
„Perfektný typ despotu“, ako ho opísal švajčiarsky historik renesancie Jakob Burckhardt, dokázal povzniesť Miláno medzi prosperujúce a najsilnejšie talianske mestá. Machiavelli ho však zhadzoval pre jeho zlý úsudok, ktorý ho nakoniec pripravil o hrad.
Ludovico, prezývaný tiež Maur (Il Moro), pre svoju tmavšiu pleť a čierne vlasy, sa do kresla milánskeho vojvodu nikdy nemal dostať. Po smrti svojho otca, milánskeho hrdinu, ktorý ochránil mesto pred Benátkami, v roku 1455 vybavil mier s Florenciou a o deväť rokov neskôr získal Janov, sa vojvodom stal Ludovicov starší brat Galeazzo Maria.
V roku 1476 však zhýralého a krutého vládcu zavraždili a jeho syn Gian Galeazzo mal len šesť rokov. A tak sa do kresla vojvodu v roku 1480 nanominoval Ludovico. Korunovali ho však až o 14 rokov neskôr.
Dvor nového vojvodu sa čoskoro stal prepychovou výkladnou skriňou talianskeho umenia a vedy. Ludovico si najímal tých najlepších maliarov, sochárov a architektov tých čias. Nechýbali medzi nimi Bramante, Foppa, Bergognone, Solari či Amadeo.
Da Vinciho mecenáš
Slávnu éru však v Miláne počas panovania Ludovica zažil najmä renesančný génius Leonardo Da Vinci. Známy umelec sa stal dvorným inžinierom a výrazne prispel k obnove miestneho vodovodu Navigli či kanalizácie.
Práve vďaka Sforzovi však v Miláne dodnes obdivujú Leonardovu fresku Posledná večera, ktorú Ludovico u majstra objednal pre jeho obľúbený dominikánsky kostol Santa Maria delle Grazie.
Da Vinci odlial pre vojvodu jazdeckú sochu na pamiatku Francesca Sforzu, navrhol pre jeho armádu viaceré bojové stroje a projektoval aj kupolu milánskej katedrály.
Traduje sa, že v Miláne uskutočňoval aj napriek zákazu tajné pitvy, aby lepšie pochopil anatómiu ľudského tela.
Ludovico Sforza bol známym sukničkárom. Keď si v roku 1491 bral len pätnásťročnú Beatrice D'Este za manželku, jeho najobľúbenejšia milenka Cecilia Gallerani mu porodila dieťa. Práve Cecilia podľa odborníkov stála za model Da Vincimu pre jeho obraz Dáma s hranostajom.
Keď Beatrice v roku 1497 zomrela pri pôrode, Ludovico sa údajne kajal za svoj pôžitkársky život a venoval štedré dotácie cirkvi, aby si získal odpustky.
Z paláca do zajatia
Ludovico bol šikovný diplomat, v obkolesení silných rivalov a pod stálou hrozbou francúzskych nárokov na Miláno však v zahraničnej politike robil chyby, ktoré ho nakoniec stáli trón. Milánsky vojvoda uzavrel dohodu s francúzskym kráľom Karolom VIII., ktorý vtrhol v roku 1494 do Talianska. O rok neskôr sa však postavil na stranu jeho nepriateľov a pomohol vyhnať Francúzov z krajiny.
V roku 1499 však prišla ďalšia francúzska invázia, ktorú viedol kráľ Ľudovít XII., poškuľujúci po milánskom hrade. Naňho už Sforzova armáda nestačila.
Ludovico sa z exilu za pomoci švajčiarskych jednotiek pokúsil dobyť späť svoje mesto, v bitke pri Novare v roku 1500 však padol do zajatia, kde o osem rokov neskôr na francúzskom zámku v Loches pri Tours aj zomrel.
Svätá liga, ktorú sformoval pápež Július II., síce v roku 1513 Francúzom pri Novare porážku odplatila, a po výhre Španielov v roku 1525 v Pavii pripadlo Miláno späť Ludovicovmu synovi Francescovi II., ten však zomrel bez potomkov. A tak sa slávna éra Milána skončila v roku 1519, keď si ho prisvojili Španieli.
 |
