Nobelova cena je vrcholom v živote vedca a máloktorý má dve. Obe za fyziku nikto, len John Bardeen. Prvú za vynález tranzistora, druhú za formuláciu teórie supravodivosti. Bardeen sa narodil 23. mája 1908.
„John Bardeen bol najinteligentnejší človek, akého som kedy stretol,“ povedal Bob Brattain. Bob bol bratom Waltera Brattaina, Bardeenovho najbližšieho spolupracovníka, s ktorým v roku 1956 získali Nobelovu cenu.
Hovorilo sa, že títo dvaja tvoria jeden organizmus, pričom Bardeen predstavuje mozog a Brattain ruky. Tretím z ocenenej „tranzistorovej trojky“ bol William Shockley.
Žiak Eugene Wignera
Bardeen pochádzal z Madisonu vo Wisconsine, kde vyštudoval univerzitu a získal titul elektroinžiniera.
Neskôr začal študovať matematiku na Princetonskej univerzite, vedúcim jeho záverečnej práce bol iný významný kvantový fyzik, Eugene Wigner. Tu sa začal zaujímať o fyziku pevných látok.
Cez vojnu si zvolil civilné zamestnanie a odmietol účasť na projekte Manhattan, kde sa vyvíjala atómová bomba. Po vojne sa zapojil do práce výskumnej skupiny v dnes už legendárnych Bellových laboratóriách, kde začal prepisovať dejiny elektrotechniky.
Deň pred Štedrým večerom roku 1947 spolu s Brattainom a Shockleym zostavili prvý polovodičový tranzistor, veľký asi ako hrášok.
Ich revolučná myšlienka spočívala v tom, že spojili tri polovodičové vrstvy s odlišnými typmi vodivosti.
Vznikol tranzistor, ktorý sa správal ako bežná zosilňovacia a spínacia elektrónka. Vďaka spoľahlivosti, nízkej spotrebe a veľkému výkonu však začal nad svojou predchodkyňou veľmi rýchlo víťaziť. Uplatnil sa najskôr v tranzistorových prijímačoch, rýchlo aj v počítačoch.
Stal sa základnou súčasťou modernej mikroelektroniky po tom, čo v roku 1959 vytvoril Američan Jack Kilby z Texas Instruments prvý integrovaný obvod (skladal sa z tranzistora, kondenzátora a odporu na germániovej doštičke).
Ako zdôrazňoval Bardeen, tranzistor nevynašli náhodou, ale vďaka veľkému úsiliu, vyvinutému v rámci rozsiahleho výskumného programu. Jeho cieľom bolo pochopiť funkciu polovodičov s využitím znalostí atómovej teórie.
Objav v nadstavenom čase
Bardeen bol členom ešte jednej slávnej fyzikálnej trojice. Tentoraz z oblasti supravodivosti, základy ktorej položili Bose a Einstein. Spolu s Bardeenom v nej boli Leon Cooper a John Schrieffer, preto vošla do histórie ako BCS. Schrieffer, Bardeenov doktorand na Illinoiskej univerzite v Urbana-Champaign, pracoval na veľmi ťažkej úlohe.
Definoval ju ako (márnu) snahu nájsť kvantovú vlnovú funkciu, ktorá by udávala takt pre tanec miliónu miliónov miliónov párov elektrónov.
Nedarilo sa mu a už-už chcel presedlať na magnetizmus. V rozhodujúcom období musel Bardeen do Štokholmu po Nobelovu cenu za tranzistor (koniec roku 1956).
Než odišiel, naliehal na Schrieffera, aby problému venoval ešte posledný mesiac.
A Schrieffer zrazu urobil taký pokrok, že to umožnilo formulovať teóriu supravodivosti. Aj keď vznikla doslova v nadstavenom čase.
John Bardeen, ovenčený dvoma Nobelovými cenami (druhú získal s Cooperom a Schriefferom za teóriu supravodivosti v roku 1972), zostal Illinoiskej univerzite v Urbana-Champaign verný.
Ďalej učil, skúmal, vychovával deti a hral svoj obľúbený bridž a golf. Zomrel 30. januára 1991.
