vislých rokov v občianskej vojne.
O Sudáne sa hovorí, že je mikrokozmom celej Afriky. Najväčšia krajina kontinentu má púštny sever s moslimskými Arabmi i subsaharský tropický juh, kde prevláda černošské obyvateľstvo vyznávajúce kresťanstvo a animistické viery.
Kultúrne rozdiely a snaha určovať životy tých druhých, spolu s bojom o nadvládu nad náleziskami ropy a zdrojmi pitnej vody, viedli krajinu k prvej občianskej vojne už rok pred jej osamostatnením spod britskej nadvlády v roku 1956. Boje utíchli až v roku 1972. Moslimský sever vtedy sľúbil černošskému juhu istú autonómiu.
Povstanie proti šaríi
Mier vydržal v krajine desať rokov. Prezident Nimeiri v roku 1983 zaviedol v krajine právo šaría. Okrem iného navrhol odťať ruky zlodejom či zbičovanie ľudí za prechovávanie alkoholu.
Práve v tom roku prišla na scénu Sudánska ľudovooslobodzovacia armáda (SLOA). Spočiatku marxistické hnutie začalo bojovať proti vláde v Chartúme. Žiadali väčšiu autonómiu (prípadne až osamostatnenie) južnej časti krajiny.
Povstalcov viedol plukovník John Garang. Syn kresťanských rodičov z kmeňa Dinka, ktorý študoval v Spojených štátoch, kde dostal aj vojenský výcvik, pôsobil v sudánskej armáde. Mal potlačiť miestne vzbury, no namiesto toho sa postavil na ich čelo. V najlepších časoch viedol až 60tisíc vojakov.
Chartúm sa v druhej sudánskej občianskej vojne snažil oslabiť SLOA podporovaním jej rôznych odštiepeneckých frakcií. Naopak, povstalci mohli rátať s pomocou susedných krajín Etiópie či Ugandy. V deväťdesiatych rokoch ich podporovali aj Američania.
Dva milióny obetí
Dvadsaťdvaročné boje v Sudáne boli najkrvavejším svetovým konfliktom od druhej svetovej vojny. Najmä na následky hladu zapríčineného bojmi zomreli dva milióny ľudí. Ďalšie štyri milióny Sudáncov museli ujsť z domovov. Tieto čísla „prekonalo“ podľa posledných údajov až desaťročie občianskej vojny v Demokratickej republike Kongo.
K mieru v rozdelenom Sudáne sa obe strany dopracovali až v roku 2005. Podľa neho sa Sudánske ľudovooslobodzovacie hnutie, politická frakcia povstalcov, stala súčasťou vlády v Chartúme. Formálne uznaná bola tiež autonómia juhu.
Sudánske ľudovooslobodzovacie hnutie však v októbri 2007 centrálnu vládu opustilo. Body mierovej zmluvy sa podľa nich uvádzali do praxe príliš pomaly. Pozorovatelia hovoria, že spor je najmä o hraničný región Abyei, ktorý je bohatý na ropu.
Hrozí, že konflikt medzi južným černošským obyvateľstvom a moslimským vládnym severom sa môže rozhorieť znova. Krajina pritom trpí aj humanitárnou krízou a bojmi milícií a povstalcov v západnej provincii Dárfúr, kde zahynulo už 300-tisíc ľudí.
