strovmi. Otec niekoľkých izmov. Zomrel ako 54-ročný v Tichomorí.
Spočiatku vyzeral Gauguinov život takmer fádne – bol úspešným malomeštiakom. Ako burzový maklér žil v blahobyte, špekulácie na trhu mu vychádzali, začal zbierať obrazy impresionistov. Už mu chýbala len rodina. Ako dvadsaťpäťročný sa oženil s Dánkou Sophiou Gadovou, s ktorou mal päť detí.
Popritom navštevoval galérie, zoznamoval sa s mužmi z umeleckých kruhov, onedlho mal prvú výstavu a o pár rokov neskôr sa zúčastnil na výstave impresionistov. No veci odrazu nabrali nečakaný spád – prišiel o majetok, zabalil svoje zamestnanie a všetko stavil na jedinú kartu: na maľbu.
Gauguin a van Gogh
Ako prvé toto rozhodnutie pocítila rodina – opustil ju. Niekoľko mesiacov pobudol v Bretónsku, neskôr sa na Montmartri spoznal s Vincentom van Goghom. Gauguin sa stretával v parížskych kaviarňach s mnohými básnikmi a maliarmi, ale s van Goghom to bolo predsa len iné. Ich osudové dva mesiace v Arles sa zapísali nielen do ich životopisov, ale aj do dejín maliarstva. No ešte predtým odišiel Gauguin pracovať do Panamy, aby si mohol potom pocestovať po Martiniqeu. „Z civilizácie som chorý,“ povedal.
Prvou cudzou krajinou, ktorú Gauguin navštívil, bolo Peru. Vtedy mal len tri roky, ale je možné, že práve tam vznikol jeho obdiv pre rozprávkový svet tropických krajín. Do Paríža sa však celý život vracal – a potom zasa utekal za exotikou. Keď sa pre chorobu vrátil do Paríža z Martiniqeu, vznikli jeho prvé diela syntetizmu.
Syntetizmom sa Gauguin snažil prekonať impresionizmus. „Maľovanie je najkrajšie zo všetkých umení. Kondenzujú sa v ňom všetky vzruchy,“ tvrdil. Prežíval sklamanie z impresionizmu, ktorý podľa neho len napodobňoval realitu a unikala mu hĺbka. „Zlé maliarstvo je podmiené snahou opakovať všetko videné. Celok sa stráca v detailoch a výsledok je nuda,“ vyhlasoval Gauguin. Realita sa nemala zachytávať čo najpresnejšie, ale mala byť symbolicky reprezentovaná. K tomu mu pomáhali archetypálne témy, symbolická farebnosť a zjednodušenie tvarov.
Gauguina s van Goghom spájali viaceré fakty. Kým sa naplno začali venovať maliarstvu, prežili nejaký čas v odlišných profesiách. Keď sa v Paríži spoznali, Gauguin mal 39 rokov, van Gogh 34. Rýchlo našli spoločnú reč – veď obaja hľadali nové formy umeleckého vyjadrenia a obaja obdivovali prácu toho druhého. U van Gogha v Arles každý z nich začal preberať vplyvy toho druhého, experimentovali (napríklad si nakúpili jutu a pokúšali ju použiť namiesto plátna). No tu niekde sa ich spoločná cesta končí.
Tento vzťah a jeho tragické ukončenie s dnes už mýtickou bodkou – odrezaným van Goghovým uchom – vynikajúco vykreslil v knihe Smäd po živote Irving Stone, ktorá má aj slušnú filmovú verziu. Rozdiely v ich tvorbe si zobralo na mušku pred nieľkými rokmi aj amsterdamské múzeum, ktoré zorganizovalo prehliadku – konfrontáciu oboch umelcov.
Smer Tahiti
Gauguina zaujímala symbolika iných kultúr – africkej a ázijskej a čoskoro bol uznaný ako vodca symbolistickej školy. V Európe sa mu však príliš nedarilo. „Chcem žiť z rýb a ovocia,“ vyhlásil. Dosť slabo vydražil tridsať svojich obrazov a v roku 1891 opustil Francúzsko. Smer Tahiti.
Tam sa rýchlo aklimatizoval, prijal miestne zvyky a začal žiť s Tahiťankou. Keď vyčerpal financie, vrátil sa do Paríža a keď jeho súkromný život a umelecká kariéra neprekvitala, opäť zorganizoval dražbu. A absolvoval ďalšiu cestu na Tahiti. Dlhodobé finančné problémy to však nevyriešilo. Akoby toho nebolo dosť – trápil ho syfilis a prenasledovali úrady, a tak sa na začiatku 20. storočia radšej presťahoval na ostrov Dominique. Zomrel v roku 1903.
U nás sa Gauguinovo meno spomína aj v súvislosti s M. R. Štefánikom, ktorý našiel na Tahiti Gauguinove drevorezy. Gauguin sa dodnes považuje za prvého maliara, ktorý sa snažil obohatiť moderné západné umenie primitívnymi kultúrami.