nt v biologickom výskume. Britský časopis Nature ho zverejnil 25. apríla 1953.
Francisa Cricka, ktorý začínal ako fyzik, a biológa Jamesa Watsona história uznáva ako hlavných objaviteľov štruktúry DNA. Neboli jediní a napodiv ani najusilovnejší vedci, ktorí sa zaslúžili o poznanie spôsobu, akým DNA v jadre bunky uchováva a prenáša genetickú informáciu. Ukázali však v záverečných fázach biologickej „bleskovej vojny“ najviac intuície, s ktorou poskladali znalosti, získané prevažne od iných. Ich prínos je nenahraditeľný.
Tri články o DNA
Nature zverejnil 25. apríla 1953 nie jeden, ale tri krátke články o štruktúre DNA. Crickov a Watsonov sa síce ocitol na prvom mieste, no veľmi prínosné boli aj ďalšie dva. Spoluautor druhého, Maurice Wilkins, napokon v roku 1962 získal s Crickom a Watsonom Nobelovu cenu. Pod tretím nájdeme meno Rosalind Franklinovej, ženy, ktorá bola na stope štruktúry DNA skôr ako Crick s Watsonom, a dokonca musela korigovať ich predchádzajúce mylné predstavy o tom, ako to v DNA vyzerá.
Franklinová pracovala v kryštalografickom laboratóriu M. Wilkinsa. Práve ona strávila najviac času experimentálnym hľadaním štruktúry DNA pomocou röntgenového snímkovania jej vlákien. Britsko-americký pár ju predbehol so správnym riešením, ktoré vzniklo „hraním sa“ s kovovou skladačkou za pracovným stolom, doslova o pár dní.
„Ste dvojica starých ničomníkov, šomranie je tu však na nič. Myslím, že je to veľmi vzrušujúci nápad a nezáleží na tom, kto ho, dočerta, dostal,“ napísal Crickovi a Watsonovi s nadhľadom Wilkins, keď mu poslali návrh článku do Nature.
Scenár pre Spielberga
Je vlastne zvláštne, že ešte nijaký slávny režisér nestvárnil príbeh DNA. Našiel by v ňom nielen prekrásne zápletky, ale aj logiku, s ktorou neúprosne postupuje vedecké poznanie. Všetko by sa mohlo začať trebárs od brnianskeho mnícha Gregora Mendela, ktorý objavil gény už v roku 1866, no potom sa na jeho prácu nadlho zabudlo. Alebo od slávneho článku Erwina Schrödingera Čo je život (1944), ktorý inšpiroval na prácu v biológii celú povojnovú generáciu fyzikov vrátane Cricka. Alebo príbehom Linusa a Petera Paulingovcov, otca a syna, ktorí tiež zasiahli do výskumu DNA (Linus, dvojnásobný nositeľ Nobelovej ceny za práce o chemickej väzbe a za mier, veľmi podstatne).
Príbeh by mohol pokračovať až do dnešných dní, keď už vedci prečítali celý ľudský genóm, čo prináša nepredstaviteľné možnosti najmä v medicíne. Alebo do momentu, keď časopis Nature informoval o zverejnení prakticky kompletnej dedičnej informácie legendárneho biológa Jamesa Watsona, aby si tak symbolicky pripomenul prelomové udalosti spred polstoročia.
 |
 |
Ste dvojica starých ničomníkov, šomranie je tu však nanič.
Maurice Wilkins, Nobelova cena za štruktúru DNA
