Novorenesančná budova českého Národného múzea dýcha históriou národa nielen cez exponáty vo svojom vnútri.
zmluvy i stavbu metra. Teraz ju čaká obnova.
Najstarší múzejný ústav v Česku založili vplyvní mecenáši a česká šľachta slávnostným zvolaním 15. marca 1818. Za jeho vznikom stál knieža Kašpar Maria Sternberg, ktorý dokázal presvedčiť viacerých boháčov, aby svoje súkromné historické a knižné zbierky sprístupnili verejnosti. Už o tridsať rokov potom sa spoločnosť stala vlastníctvom českého národa.
Potrebujeme budovu
Múzeum malo od začiatku problémy s priestormi, rozrastajúce sa zbierky sa do jeho budov nezmestili. Ani sídla priamo na Hradčanoch a neskôr na ulici Na Příkopě nestačili. O potrebe novej budovy mocných tých čias nedokázal presvedčiť ani najväčší český historik František Palacký. Mestskú radu ochrancovia histórie na rozsiahlu investíciu prehovorili až ku koncu devätnásteho storočia.
Praha vypísala medzinárodný konkurz na architekta stavby, ktorej náklady sa nakoniec vyšplhali na dva milióny zlatých. Víťaz Josef Schulz dostal k dispozícii lukratívny pozemok vo vrchnej časti Václavského námestia, niekdajšieho Konského trhu. Rozhodol sa pre historizujúci renesančný štýl s dominantnými vrúbkovanými stĺpmi a niekoľkými vežami s kupolou. Stavbu po viacerých odkladoch dokončili v roku 1891, svoju definitívnu podobu však získala až so vznikom Československej republiky.
Čoskoro od postavenia hrubej stavby pribudla aj ďalšia dominanta námestia – socha svätého Václava na koni. Pôvodne mala stáť na schodoch samotnej budovy múzea, porota však architektovo rozhodnutie zmenila.
Citlivé na osud národa
S príchodom dvadsiateho storočia sa začal napĺňať nešťastný osud nového sídla múzea. Už v roku 1901 sa museli stavitelia k budove vrátiť a opraviť rozsiahle opadávanie omietky. Prvá svetová vojna takmer priviedla múzejnú spoločnosť k bankrotu a keby sa neskončila v roku 1918, mohla sa rozpredať zbierka aj budovy.
Rok 1918 s obnovou zároveň spustil aj odstraňovanie nepohodlných spomienok a deformáciu histórie. Tak, ako neskôr z priečelia budovy museli zmiznúť sochy Masaryka a Beneša, po páde monarchie jej Panteón opustili busty cisára Františka Jozefa I. a cisárovnej Alžbety.
S príchodom Hitlera a poučení hrôzami prvej svetovej vojny správcovia zbierok Národného múzea ukryli po Prahe najvzácnejšie exponáty. Kolaboranti nakoniec odviezli desať bronzových sôch, ktoré delostreleckému osudu unikli a na Panteón sa po vojne vrátili. Najväčší zásah múzeum dostalo krátko pred koncom vojny.
7. mája 1945 jeho stredný trakt zasiahla letecká bomba, ktorá zničila časť pracovní a zoologickej zbierky.
Devastační komunisti
Ničivé následky so sebou zo Sovietskeho zväzu priniesli aj komunisti. Pri okupácii krajiny v auguste 1968 sa spojenecké vojská na Václavskom námestí bavili streľbou do priečelia múzea. Guľky z ich samopalov a guľometov čiastočne poškodili aj vnútorné vybavenie, stopy po nich sú na pieskovcových pilieroch na priečelí viditeľné dodnes. Na protest proti sovietskej okupácii sa v roku 1969 pred sochou svätého Václava upálil študent filozofie Jan Palach.
Národné múzeum muselo odolávať aj výčinom nasledujúcej normalizácie. Statiku budovy narušila nešetrná výstavba podzemnej dráhy. Stanica metra s prozaickým názvom Muzeum vyrástla iba niekoľko metrov od hlavného vchodu. Podzemné odstrely pri jej budovaní spôsobili rozsiahlu trhlinu. Rozširovanie tejto trhliny spustila stavba severo-južnej pražskej magistrály. Diaľnica centrom mesta obkľúčila Národné múzeum z prednej aj zo zadnej strany. S pádom komunizmu magistrát prednú časť budovy od cesty oslobodil a znovu sa stala súčasťou najväčšieho pražského námestia. Za múzeom je však dodnes umiestnený hlavný tranzit cez mesto.
Budovu s čiernou patinou však čaká rekonštrukcia. Stáročné volanie po rozšírení priestorov vedenie múzea vyrieši netradične. S blízkou budovou Federálneho zhromaždenia ju prepojí podzemný tunel. Z Národného múzea, ktoré dejiny oklieštili na trasúci sa cieľ v hľadáčiku „pokroku“, tak má urobiť dominantu novej Prahy.
