Pápež Ján XXIII. napísal encykliku Pacem in terris, ktorá prvýkrát nebola adresovaná iba katolíkom. Výzva na mierové spolužitie Západu a Východu sa však nestretla s politickým pochopením.
V čase studenej vojny a pretekov v zbrojení vyvolávala snaha hlavy rímskokatolíckej cirkvi o mier vo svete v západných krajinách určité znepokojenie. Svet vstupoval do 20. storočia s veľkými očakávaniami pokroku, no už o 60 rokov čelil nevídaným problémom. Komunizmus naberal na sile. Vypukla karibská kríza, ktorá bola len o krok k spustošeniu zemegule a začal sa stavať Berlínsky múr ako symbol rozdelenia Európy.
Ako výkrik z úplne iného sveta v roku 1963 prichádza pápež Ján XXIII. s encyklikou Pacem in terris (Mier na Zemi), ktorá vyzýva na mier a dialóg medzi katolíkmi a všetkými veriacimi i neveriacimi. Prvýkrát bol takýto pápežský dokument adresovaný „všetkým ľuďom dobrej vôle“, teda aj nekatolíkom a nekresťanom.
Stop vojnovej psychóze
Angelo Guiseppe Roncalli sa stal zástupcom Krista vo veku 77 rokov (pontifikát 1958 až 1963) a mnohí ho preto pokladali za prechodného pápeža.
No keď o pár mesiacov pristúpil ku kardinálom so svojimi plánmi počas pontifikátu, mnohí si uvedomili, že sa začína nová éra v cirkvi.
„S jedinečným poriadkom vesmíru krikľavo kontrastujú neporiadky medzi ľuďmi a národmi, akoby sa ich vzájomné vzťahy nedali riešiť ináč než násilím,“ píše taliansky pápež vo svojej encyklike Pacem in terris.
Jadrom jej posolstva je okrem ľudskoprávnych otázok najmä odmietnutie zbrojenia. Najvyšší predstaviteľ katolíckej cirkvi apeluje, aby sa srdcia ľudí zbavili „vojnovej psychózy“ a snažili sa o „vzájomnú dôveru“. Jeho myšlienka mierovej koexistencie medzi Západom a komunistickým Východom spôsobila, že Vatikán začal viesť otvorenejšiu politiku k Východu. A to na rozdiel od predošlého pápeža Pia XII., ktorý striktne odmietal komunizmus ako úhlavného nepriateľa cirkvi a západného sveta.
„Človek, ktorý upadol do bludu, neprestáva byť človekom a nestráca svoju ľudskú dôstojnosť,“ tvrdil v encyklike pápež Ján XXIII. s prezývkou „dobrý“ (papa buono), ktorého slová však vyvolávali nepochopenie Západu. Ten je ešte väčšmi udivený, keď nástupca svätého Petra na jar 1963 prijíma na audiencii dcéru sovietskeho vodcu Nikitu Chruščova. Moskva napodiv reaguje kladne – povolením delegácie pravoslávnej cirkvi ako pozorovateľa na vatikánskom koncile.
Ekumenista
Aj keď Ján XXIII. s obľubou hovoril o potrebe dialógu, nezabúdal zdôrazniť, že podmienkou rešpektovania ľudských práv sú demokratické inštitúcie.
Názov jeho encykliky bol neskôr v Československu zneužitý. Hnutie Pacem in terris (1971 – 1989) združovalo katolíckych duchovných lojálnych s komunistickým režimom. Ospravedlňovali to ústupkami s dobrým úmyslom. Účasť v tomto i podobných hnutiach Ján Pavol II. pápežským dekrétom Quidam episcopi v roku 1982 kňazom zakázal.
Ján XXIII., ktorý chcel podľa vlastných slov „vpustiť čerstvý vzduch medzi vatikánske múry“, sa do dejín cirkvi zapísal najmä ako iniciátor Druhého vatikánskeho koncilu (1962 – 1965). Na túto prelomovú udalosť po prvý raz pozval do Vatikánu aj zástupcov nekatolíckych cirkví a začal budovať aj dobré vzťahy so Židmi. Blahoslavili ho v roku 2000.
„S Jánom XXIII. sa v cirkvi skončil stredovek,“ konštatoval švajčiarsky teológ Hans Küng.
