Zvučný hlas amerického legendárneho speváka a herca Paula Robesona odborníci prirovnávali k najdokonalejšiemu nástroju, aký kedy vyšiel z dielne prírody. Znel ako výkrik z hlbín, hlas, ktorého sila znesie porovnanie s úderom hromu. Čierny umelec, ktorý ním dokázal prekričať rasové predsudky, sa narodil 9. apríla 1898.
Robeson bol synom černošského kazateľa z Princetonu v štáte New Jersey. Keďže v krajine vládla prísna rasová diskriminácia, otec ho učil, že černoch je v každom prípade rovnocenný belochovi, a preto má nárok na vzdelanie. Aby mohol študovať, pracoval ako robotník, popritom sa vzdelával. Na Ruthgersovej univerzite a kolumbijskej právnickej fakulte sa začali formovať jeho politické názory. Popularitu si získal najmä mohutnou atletickou postavou a športovými výkonmi.
Vybral si slobodu
V advokátskej praxi sa pre farbu pleti stretával s ponižovaním, preto presedlal k divadlu. Čierny obor s výnimočným hlasom poslucháčov i kritiku doslova šokoval nielen hereckým výkonom, ale hlavne spievaním spirituálov. A to rozhodlo o osude 26-ročného Robesona (na snímke ČTK/AP). Čoskoro, ako prvý černošský herec, dostal hlavnú úlohu v Shakespearovej hre Othello.
Mohol byť úspešným umelcom, keby pokorne hovoril „Yes, sir!“, Robeson sa však rozhodol bojkotovať zaužívané zlozvyky. Odmietol napríklad spievať na koncerte, kde nemali prístup černosi. Vznikla tak aféra, ktorá zaplnila prvé stránky novín. Keďže nemienil ustúpiť od svojho rozhodnutia, vyhlásil: „Umelec sa musí vedieť rozhodnúť, či bojovať za slobodu, alebo zostať otrokom. Ja som sa rozhodol správne!“
Na protest odišiel na dvanásť rokov do Londýna. Dostával významné ponuky, koncertoval, hral v divadle, vo filme, nahrával s veľkými gramofónovými spoločnosťami. V Londýne sa zblížil s africkými študentmi. Nadchýnal sa ich melódiami, rytmom, pracovnými piesňami. Odvážne ich spieval na rôznych podujatiach. Zaslúžil sa tak o svetovú popularitu spirituálov. Keď sa v Európe schyľovalo k vojne, pre tých, ktorí museli opustiť fašistické Nemecko, usporiadal dobročinné koncerty. Keď v roku 1938 spieval pre interbrigadistov v Španielsku, bol už medzinárodne uznávanou osobnosťou. Pre mierové aktivity a pokrokové názory jeho pobyt v Európe už nebol bezpečný, preto sa vrátil do Ameriky. Doma sa opäť stretol s nepochopením. Aby nemohol cestovať a koncertovať, zadržali mu cestovný pas, zavreli pred ním rečnícke tribúny i koncertné sály. Bol ustavične pod policajným dozorom. Umlčať Robesona však nebolo možné.
Spieval na hraniciach
Keďže nemohol cestovať a objednávky na vystúpenia sa neustále kopili, koncertoval po svojom. Do histórie sa zapísal koncert z 18. mája 1952 na kanadsko-amerických hraniciach, kde si ho prišlo vypočuť 40-tisíc Kanaďanov. Podobné koncerty usporadúval dovtedy, kým mu zákaz vycestovať nezrušili. Keď sa nemohol osobne zúčastniť na jeseň v roku 1957 na waleskom festivale, spieval cez telefón. Päťtisíc poslucháčov malo obrovský zážitok.
Keď v roku 1958 vyhral osemročný boj o svoje právo na cestovanie, vydal sa na koncertné turné do Európy, Austrálie a na Nový Zéland. V Paríži a vo Viedni si ho prišlo vypočuť 50tisíc poslucháčov. Po tomto vyčerpávajúcom turné sa 62-ročný umelec zrútil. Na domácej scéne sa objavil až v roku 1961. Bol to však jeho posledný koncert. Vzápätí ťažko ochorel a až do smrti v roku 1976 viac nespieval.
