Bolo to takmer presne rok pred smrťou Vítězslava Nezvala, v apríli 1957, keď bola delegácia českých a slovenských spisovateľov na ceste do Moskvy. Nezval si v lietadle začal niečo zapisovať a o chvíľu prečítal práve dokončenú báseň.
Věk, kdy lze letět z pólu na oázu
jak jezdilo se kdysi na výlet.
Prožívám právě tento slavný let,
mávaje rukou Sovětskému svazu.
A ešte pár veršov a oslavná báseň TU 104 bola na svete.
Nebola jediná tohto druhu, vlastne v tom čase bola pre neho typická, veď za zbierky Stalin či Zpěv míru si vyslúžil titul národného umelca.
Na čele avantgardy
Ten istý básnik pritom pred vojnou patril spolu s Jaroslavom Seifertom či Karlom Teigem k vedúcim postavám českej umeleckej avantgardy. V tom čase sa naplno prejavila jeho bezhraničná fantázia, obrazotvornosť, pocitová pamäť a majstrovské narábanie s jazykom.
Ako člen združenia Devětsil stál pri zrode literárneho poetizmu, k tomuto obdobiu sa viažu zbierky Podivuhodný kouzelník, Pantomima, Akrobat či Edison („Bylo tu něco krásného co drtí / odvaha a radost z života i smrti“.)
Neskôr sa jeho záujem presunul k surrealizmu, keď najskôr vznikli diela Skleněný havelok či Sbohem a šáteček s legendárnym úvodom: „Sbohem a kdybychom se víckrát nesetkali / bylo to překrásné a bylo toho dost.“
Vrcholmi jeho surrealistickej tvorby sú Žena v množném čísle, Absolutní hrobař a Praha s prsty deště.
Nezvalov záber bol však oveľa širší, písal aj prózu, drámu, prekladal, dramatizácia Prévostovej novely Manon Lescaut patrí k skvostom jeho nevyčerpateľnej produktivity.
Istým predznamenaním jeho povojnovej náklonnosti ku komunistickej ideológii bol vážny konflikt v pražskej skupine surrealistov, ktorú spoluzakladal. Na jar roku 1938 sa strhla medzi jej členmi diskusia o sovietskych politických procesoch, ktoré Nezval obhajoval. Roztržka mala ďalekosiahle následky a navždy ukončila aj jeho priateľstvo s Teigem, maliarkou Toyen či Jindřichom Štyrským.
V bizarnom zrkadle
Je logické, že názory na Nezvala oscilujú medzi zaslúženým bezhraničným obdivom k jeho predvojnovej tvorbe a tvrdým odsúdením poplatného veršovania v mantineloch socialistického realizmu.
Jeho kontroverznosť zvyšuje aj fakt, že občas oficiálne prejavil svoje výhrady k dogmatickej kultúrnej politike, ktorej bol zároveň sám ako vysoký funkcionár vykonávateľom. Tak sa zastal prenasledovaného katolíckeho básnika Jakuba Demla či pomohol rehabilitovať perzekvovaných autorov Jiřího Kolářa, Konstantina Biebla a ďalších.
Osobitnou kapitolou je Nezvalov obraz, vytvorený normalizátorskou literárnou kritikou. Tá sa bizarne snažila vytrhnúť svoj idol z poetistických a surrealistických osídiel a „vysvetľovať“ aj jeho vrcholné medzivojnové diela optikou socialistického realizmu.
Pravda, môže si za to sám. So svojím talentom naložil doslova márnotratne, keď ho dal do služieb komunistickej ideológie, hoci práve tento gigantický talent mu dával možnosti ignorovať režim.
