sna.
Hovorí sa, že v slovenskej literatúre platí, že na tendencie vonku reaguje tak so štyridsaťročným odstupom. Kým Baudelair vydal Kvety zla v roku 1857, na Kraskove Nox et solitudo si slovenská poézia musela počkať do roku 1909.
V oboch prípadoch totiž hovoríme o symboloch. Symboloch symbolizmu a moderny.
Botto, Cigáň, Krasko
Ivan Krasko sa narodil 12. júla 1876 v gemerskej dedinke Lukovištia. Zomrel 3. marca 1958 v Bratislave. Narodil sa ako Ján Botto a so známym štúrovským básnikom boli príbuzní, i keď vzdialení.
Pseudonym Ivan Krasko si nevybral sám. Vybral si iný: Janko Cigáň, a ním podpisoval aj svoje prvé básne. Svetozár Hurban Vajanský sa však spolu so Škultétym rozhodli, že ho pri vydaní jeho knižného debutu Nox et solitudo nazvú Krasko. To sa vraj pre básnika hodí viac.
Aby mien nebolo málo, Krasko dva roky predtým napísal krátku novelu Naši. Písal o svojom pôsobení - nepôsobení v slovenskom spolku Detvan, ktorý združoval najmä slovenských študentov žijúcich v Prahe.
Novelu o živote i o krátkom romániku s vtedy začínajúcou autorkou Ľudmilou Groeblovou podpísal menom Bohdana J. Potokinová.
Groeblová mu takpovediac obratom odpovedala prózou On, príbehom ľúbostného sklamania a nenaplnenej lásky. Kedysi azda bolo jednoduchšie riešiť vzťahy cez knižky. Určite pre literatúru zaujímavejšie.
Vždy upravený pán
S Ľudmilou sa spoznal, keď študoval chemické inžinierstvo. Krasko, vždy upravený pán, žiaden bonviván ani bohém, obdivovateľky vždy priťahoval.
„Roztatárený Trnavský mal v našej pražskej spoločnosti protipól vo vážnom Jankovi Bottovi, elegantnom, dokonale korektnom tridsiatnikovi, korektnom v oblečení, v gestách, s právaní. Jeho ušľachtilý mužný profil s francúzsky pristrihnutou briadkou a zvlnenými gaštanovými vlasmi, s energickým pohľadom sivých očí upútaval na seba všeobecnú pozornosť,“ spomína na Kraska Ivan Gall.
Už vtedy stál trochu mimo literárneho života. Ešte viac sa mu vzdialil po prvej svetovej vojne, keď sa aktívne začal venovať politike, najskôr ako poslanec, neskôr ako senátor.
Ešte predtým však našiel lásku, čo sa s jeho smutnou a melancholickou poéziou nie najlepšie zlučovalo. Bola ňou Ilona Kňazovičová, ktorú „prebral“ zámožnému majiteľovi krajčírskej dielne.
Zoznámili sa na vlakovej stanici, hanblivá Ilona sa neodvážila pridať k hlúčiku Kraskových ctiteliek. Preto si ju všimol. Krasko sa vtedy spýtal Hroboňa, kto „je tá krásna deva“. A pri následnom obede si sadol rovno oproti nej.
Napokon, ona je tá snúbenica, ktorej venoval svoju druhú zbierku Verše.
Obohatil slovenskú lyriku
Ivan Krasko debutoval v literárnom časopise Slovenské pohľady už v roku 1896. Mladý dvadsiatnik, ktorý obdivoval Hviezdoslava až tak, že i neskôr ho nazýval Titanom. Sám zostával na zemi. „Netúži po výšinách, nelieta vo sférach nedostižných,“ napísal o ňom v roku 1907 Pavel Bujnák.
Už prvou zbierkou však dokázal, že patrí k najväčším slovenským básnikom. A Vajanský o nej mohol napísať, že jeho útla knižočka je obohatením slovenskej lyriky. Dodajme aj: radikálnym.
Lebo verše ako „je nutné myslieť, neodvratne nutné! Myslím... / Ó, predsa nemôž’ ujsť, nemôž’, chytím sa všade“, sú dodnes silné. Len práve v Kraskovom prípade platí, že ich treba recitovať nahlas.
