Gabriele D'Annunzio patril k najlepším básnikom, akí kedy písali v taliančine. Počas vojny neváhal preletieť stovky kilometrov, aby mohol na Viedeň zhadzovať letáky. Viac než rok bol samozvaným vládcom mestečka Fiume, ktoré bolo predzvesťou Mussoliniho fašistického Talianska. Napriek tomu duceho viackrát prehováral, aby nepaktoval s Hitlerom.
Dážď v píniovom háji patrí medzi básne, ktoré vám mnohí Taliani zarecitujú naspamäť. Jej nedokončený preklad je aj v pozostalosti nášho básnika Jána Smreka. Je to oslava poézie, jej melodickosti a tiež talianskeho jazyka. Jej autor bol poetom so všetkým, čo k tomu patrí.
Bohém, literát, dobrodruh, milovník žien a vojenský hrdina Gabriele D'Annunzio je dodnes rozporuplnou postavou talianskej histórie. O jeho literárnom talente nepochybujú ani jeho najzarytejší odporcovia. To, čo mu historici vyčítajú, je jeho dohoda s Benitom Mussolinim v októbri 1922 pred pochodom na Rím, ktorá umožnila fašistom dostať sa k moci v krajine.
Dekadentný básnik
Gabriele D'Annunzio sa narodil 12. marca 1863 v Pescare ako Gaetano Rapagnetta. Jeho otec Francesco si neskôr zmenil priezvisko na D'Annunzio. Syna poslal v ranom veku študovať do toskánskeho Prata, kde ako 16ročný vydal svoje prvé básne pod názvom Primo Vere.
V roku 1881 sa prihlásil na rímsku univerzitu La sapienza, kde sa stal členom literárneho združenia Cronaca Bizantina. Pokračoval v písaní, jeho básnické zbierky Canto novo a erotická L'intermezzo di rime uchvátili kritikov nemenej ako jeho poviedky v knihe Panenská krajina.
Po štúdiách D'Annunzio začína písať pre časopis Tribuna, kde pod pseudonymom Duca Minimo píše články, ktoré patria k vrcholom vtedajšej žurnalistiky. Mladý autor si však užíva najmä úspech svojich románov Rozkoš (Il Piacere) a Nevinný (L'inocente), ktorý si ako predlohu pre svoj posledný film vybral v roku 1976 slávny režisér Luchino Visconti.
Knihy D'Annunzia zaváňajú dekadenciou a oveľa živočíšnejšou erotikou, s akou neskôr prišiel Alberto Moravia. Dá sa v nich ľahko vystopovať inšpirácia francúzskymi symbolistami a Maupassantom, neskôr však autor nedokázal zabrániť tomu, aby nenasiakli fašistickými asociáciami.
Vládca mesta Fiume
Fašizmus vstúpil do jeho diela rovnako významne ako do jeho života. V roku 1897 sa stal poslancom parlamentu. Aj keď sa neskôr skrýval pred svojimi veriteľmi vo Francúzsku, vypuknutie prvej svetovej vojny mu otvorilo cestu späť do vlasti.
Bol zástancom vstupu Talianska do bojov na strane spojeneckých mocností a ako vojnový pilot sa preslávil svojím husárskym kúskom známym ako „il Volo su Vienna“. V auguste 1918 velil deväťčlennej letke, ktorá preletela 800 kilometrov, aby mohla zhodiť propagandistické letáky na Viedeň.
Po vojne sa však naplno prejavili jeho nacionalistické a irendistické postoje, keď na snahy prepustiť mestečko Fiume (dnešná Rijeka) Juhoslávii obsadil so svojimi dobrovoľníkmi tento jadranský prístav. Zo spojeneckých vojsk prešli Taliani na jeho stranu a Francúzi, Američania a Briti odišli.
D'Annunzio zaviedol vo Fiume autoritársky režim fašistického typu a ovládal mesto do januára 1921. Po vyhlásení vojny Rímu ho z neho bombardovaním vyhnali Taliani.
Práve jeho štýlom vládnutia sa inšpiroval neskôr Mussolini, keď prevzal emocionálne štátne rituály, odkazy na rímske tradície i čierne košele pre svoje milície.
Traduje sa, že D'Annunzio zaviedol aj ponižovanie svojich odporcov nanúteným pitím ricínového oleja, ktoré vo svojom filme Amarcord zachytil aj Federico Fellini.
Pošpinený fašizmom
D'Annunzio sa po svojej prehre stiahol do ústrania, a začal opäť písať. Jedno krídlo fašistov ho chcelo navrhnúť za predsedu strany, Mussolini však jeho vplyv obmedzil. Básnik duceho režim nikdy otvorene nepodporil, aj keď sa považuje za jeho ideológa a s Mussolinim sa často stretával .
V roku 1933 ho presviedčal, aby nevstupoval do spojenectva s Hitlerom. V roku 1937 ho opäť žiadal, aby vystúpil z Osi.
D'Annunzio zomrel 1. marca 1938 na mŕtvicu vo svojom dome pri Gardskom jazere, z ktorého je dnes múzeum.
