Jan Grossman bol riaditeľ divadla Na Zábradlí v Prahe. Česko a celá Európa prišli 8. februára 1993 o významného divadelníka, ktorý celý svoj život zasvätil kvalitnému a múdremu divadlu. Na jeho škodu v čase, keď kvalita a múdrosť bola komunistickým režimom považovaná za zradu ideálov pracujúcich.
Grossman sa narodil 23. mája 1925 v Prahe. Písaniu sa začal venovať už počas štúdia na strednej škole. Po skončení druhej svetovej vojny študoval na filozofickej fakulte Univerzity Karlovej dejiny literatúry a estetiku.
Začínal ako dramaturg štátneho divadla v Brne. Neskôr pracoval ako redaktor v nakladateľstve Československý spisovateľ.
Návrat k divadlu
V roku 1959 sa opäť vrátil k divadlu a stal sa dramaturgom v Laterne Magike, v tom čase najprogresívnejšom divadelnom tvare, ktorý sa presadil aj na svetových výstavách Expo.
Bolo až zarážajúce, že niečo také moderné a progresívne mohlo vzniknúť v komunistickom režime, resp. že jeho tlak vydržalo. Laterna Magika sa stala súčasťou pražského Národného divadla a Grossmanova cesta za skvelým a súčasným divadlom pokračovala k vytvoreniu ďalšej legendy – Divadlu Na Zábradlí. Práve v ňom sa mu podarilo režírovať diela od Václava Havla, Franza Kafku či Alfreda Jarryho.
Riaditeľ – nestraník
V rokoch 1962 až 1968 sa stal šéfom činohry. Divadlo Na Zábradlí je kľúčovým vo vývoji československého divadla v 60. rokoch, tento súbor pravidelne hrával na mnohých európskych scénach a priťahoval všetkých špičkových českých hercov. Toto divadlo bolo pojmom, nakoľko malo jasný názor. Ten formuloval jeho riaditeľ, nestraník Jan Grossman. Odolával obrovským tlakom aparátu, neustále ospravedlňoval a obhajoval „ideovo nevhodné“ inscenácie, dobré divadlo s jedinečným súborom bránil zo všetkých síl. Vrstovníci ho vnímali ako generačného nosiča pochodne.
Hovnajz
Spoznal aj ženu, ktorá ho sprevádzala celým životom – Mariu Málkovú, čerstvú absolventku DAMU, ktorú do divadla sám prijal. Za vrchol tohto obdobia Divadla Na Zábradlí sa považuje Kráľ UBU od Alfreda Jarryho v Grossmanovej réžii. Prvé slovo hry Hovnajz (v slovenčine v preklade Alberta Marenčina Sranina) zaznelo v čase, keď celá krajina verila, že sa hovnajz dá zakričať celému režimu do očí a ten sa zmení. (Záznam kultovej inscenácie sa uchoval iba pre drzosť televíznych technikov, ktorí si z neho urobili kópiu – originál sa „stratil“.)
Režim sa nezmenil. Po príchode ruských vojsk v roku 1968 Grossmana odvolali z funkcie a v podstate celý repertoár divadla bol zakázaný.
Grossman mal už európske renomé a z toho v najbližších rokoch žil – režíroval v Západnej Európe, získaval úspechy a neustále sa vracal domov. Niečo také režim trpel do roku 1975, keď Grossmanovi definitívne odobrali pas a uväznili ho v krajine, ktorá bola už celá na hovnajz. Grossman mohol pracovať a režírovať iba v oblastných divadlách, napríklad v Chebe, Hradci Králové a Ústí nad Labem.
Problémy s alkoholom
Človek, ktorého tvorbe tlieskali európske scény, začína mať problémy s alkoholom, neustále provokuje svojou tvorbou režim, pracuje ďalej. „Divadlo sa nemá brať vážne, ale robiť sa musí poriadne,“ to hovorí Grossman a podľa toho aj žije.
Nie každý perzekvovaný umelec sa dožil pádu komunizmu, Grossman áno. Česká divadelná obec je vyčistená od súdruhov a naberá novú energiu. V čele tejto profesionálnej a myšlienkovej obrody je opäť Divadlo na Zábradlí so svojím staronovým riaditeľom Grossmanom. Kruh sa uzavrel a „hovnajz“ znie s novými významami.
Autor: Radek Bachratý
