Zvučný a sýty bas ruského speváka Fiodora Ivanoviča Šaljapina suverénne zvládol aj najhlbšie tóny dosiahnuteľné ľudskými hlasivkami. Dnes si svet pripomína 135 rokov od jeho narodenia.
Kým kritika mohla napísať, že je veľký, geniálny a neprekonateľný, musel na sebe úporne pracovať. Naučil sa to v mladosti. Keďže jeho otec bol pijan, Fiodor, najstarší zo štyroch detí, často nastavoval chrbát, aby bránil chorú matku.
Striedal povolania
Už v rodnej Kazani sa rozhodol, že sa chce venovať divadlu a spevu. Kým sa tak stalo, učil sa za obuvníka, stolára, istý čas bol pisárom, štatistom, prístavným robotníkom i členom kočujúcich divadiel. Z divadla ho prepustili iba preto, že rád jedol cesnak a jeho dych „urážal“ principála. Z Kazane napokon ušiel do Tbilisi, kde takmer umrel od hladu. Zachránili ho priatelia. Ich zásluhou mohol spievať v rôznych zábavných podnikoch.
Náhodou Šaljapina počul spievať (pri otvorenom okne bytu) tenorista Ustinov - bývalý člen cárskeho divadla v Moskve. Začal ho učiť bez nároku na honorár. Napokon sa úspešne uviedol v Tbiliskej opere. Šaljapin chcel viac. S odporúčajúcimi listami chcel začať novú sezónu roku 1894 už v Moskve. Po istých sklamaniach dostal nečakanú ponuku z Mariinského divadla – najvýznamnejšej cárskej opernej scény v Petrohrade. O rok neskôr bol už členom moskovskej Mamontovovej súkromnej scény a od roku 1899 sólistom prominentnej opery Veľkého divadla. Vstupom na túto opernú scénu sa začal Šaljapinov nový – hudobne i finančne bohatý život.
Tajomstvo postáv
Šaljapin si uvedomoval nedostatky ruskej opernej školy, preto narušil rutinérsku prácu v opere. Temperamentne sa ruval o základné umelecké pojmy. Vysoké nároky kládol nielen na seba, ale aj na ostatných. Sám na sebe vyskúšal, že ľudia pochopia zmyslel spievania slov a citov, len ak preniknú do tajomstva postáv, ktorú stvárňuje. Napokon na spoluprácu „donútil“ aj kolegov, zbor, režisérov, kostymérov... Než sa naučil titulný part opery Boris Godunov, preštudoval všetky dostupné materiály, najmä charakteristiku postáv, povahové vlastnosti cára Borisa, zvyky, postoje... „Keď som spieval Borisa,“ spomína Šaljapin, „pripadal som si ako on sám. Jeho duša bola mojou dušou...“
Podobne pristupoval ku každej postave, aby svoj zvučný hlas spojil s dokonalým hereckým výkonom. V tom bol priekopnícky a výnimočný. Navyše zo svojho slovníka vyškrtol slovo „nedá sa“. Neveril v silu talentu bez úmornej práce. „Nikdy, ani po najväčších úspechoch, som nepovedal: teraz, bratku, odpočívaj na vavrínoch.“
Spieval aj v Prahe a Bratislave
Veľkolepý úspech v milánskej La Scale mu otvoril dvere na najväčšie operné scény. Najradšej však vystupoval v Paríži a v Londýne. Všade, kam prišiel, spôsobil rozruch. Bol veselý, hrmotný, kypel neskrotnou veselosťou. Hovorilo sa, že kam vstúpi Šaljapin, akoby vtrhlo celé Rusko. Po revolúcii sa v Rusku nevedel zorientovať a napokon v roku 1921 s rodinou emigroval do Francúzska. Žiaľ, majetok, ktorý si pri svojej príslovečnej šetrnosti nahromadil, musel oželieť. Aj naďalej však úspešne umelecky i finančne pôsobil na najväčších svetových operných scénach. Účinkoval aj v Prahe, Brne a Bratislave.
S pribúdajúcimi rokmi Šaljapinovi ubúdalo umeleckých i fyzických síl. Nedostatky v hlase vyvážil dokonalosťou prejavu. Ale prízrak zákernej choroby, s ktorou odvážne bojoval, už nestratil. Do poslednej chvíle veril, že doma v Rusku si otvorí vlastné divadlo. Zomrel v roku 1938 v Paríži. Našťastie zostalo po ňom veľa svedectiev a nahrávok, ktoré dokumentujú jeho umenie.
Autor: Dobroslava Medvedcová