Marcos sa narodil 11. septembra 1917 v malom mestečku Sarrat na severe krajiny. Rodičia mu dali meno Ferdinand po španielskom kráľovi. A ako monarcha sa celý život aj správal.
Už ako školák si vraj dokázal zapamätať komplikované texty a recitovať ich aj odzadu. Aktívne sa venoval i boxu a plávaniu.
Marcos mal len 18 rokov, keď údajne zastrelil politického rivala svojho otca, Julia Nalundasana. Ten Marcosa seniora dvakrát porazil v boji o kreslo v parlamente. O tri roky neskôr už Marcosa rešpektovaného študenta práva, zatkli. Marcos sa obhajoval sám a o svojej nevine presvedčil.
Doživotný prezident
Marcos počas druhej svetovej vojny bojoval proti japonským okupantom a získal viac vyznamenaní. V roku 1948 vyšli o jeho nadľudských hrdinských skutkoch viaceré články a jeho reputácia stúpala.
Po slušnej kariére v Liberálnej strane sa v roku 1959 s najvyšším počtom hlasov dostal do Hornej komory parlamentu.
O šesť rokov neskôr sa už Marcos stal prezidentom. Úradujúca hlava štátu Diosdado Macapagal mal len jednu podmienku, aby viac nekandidoval - že Marcos odíde z Liberálnej strany a pridá sa k národovcom, čo i urobil.
Nový filipínsky prezident vyhlásil pokrokový národný program požadujúci vybudovanie silnej infraštruktúry. Nikdy ho však nezrealizoval.
Namiesto toho začal tvrdo útočiť proti opozícii. A to najmä proti moslimskému Frontu národného oslobodenia požadujúcemu širokú autonómiu a tiež maoistickej organizácii Nová ľudová armáda.
Vďaka silnej medializácii Marcosa v roku 1969 prvýkrát v histórii zvolili na druhé volebné obdobie. Alebo, ako tvrdia jeho kritici, vďaka volebným podvodom. Potom sa však Marcosovi „prestalo dariť“. Ekonomická kríza sa prehlbovala a čoraz radikálnejší študenti požadovali reformy v školstve. Stúpala i kriminalita a obľuba komunistov. Pre zhoršujúcu sa sociálnu situáciu vznikali nepokoje a rástla sila opozície.
Na tie reagoval prezident v roku 1972 vyhlásením stanného práva. Filipíny tak boli uvrhnuté do čias, čo ľuďom pripomínali japonskú okupáciu, ibaže teraz na čele s vlastnými. V roku 1973 sa Marcos vyhlásil za doživotného prezidenta.
Začiatok konca
Začiatok Marcosovho konca prišiel s vraždou opozičného politika Benigna Aquina v roku 1983. Málokto z historikov dnes pochybuje, že ju mal na svedomí práve prezident.
Vojenský tribunál Aquina už v roku 1977 poslal pred popravnú čatu za údajnú protištátnu činnosť. Marcos však vedel, že tým by z neho vo svoj neprospech urobil mučeníka, preto ho poslal radšej za mreže a až v roku 1980 mu dovolil vycestovať do Spojených štátov.
Tam Aquin prezývaný Ninoy neúnavne kritizoval diktatúru filipínskeho prezidenta. Zabili ho krátko potom, ako sa v roku 1983 vracal do Manily z amerického exilu.
Medzinárodné spoločenstvo v roku 1986 prinútilo Manilu k predčasným prezidentským voľbám. Marcos v nich opäť zvíťazil a blahoprajný telegram mu zaslal i československý prezident Gustáv Husák. Opozícia však výsledky vyhlásila za sfalšované, čo vyvolalo rozsiahle nepokoje, armáda prezidentovi vypovedala poslušnosť. Marcos sa následne vzdal funkcie a utiekol na Havajské ostrovy.
Prezidentkou sa stala Corazon Aquinová, vdova po zavraždenom politikovi, ktorá zdedila ekonomicky zdevastovanú krajinu.
Marcos zahynul v exile v roku 1989. Jeho žena Imelda, prezývaná oceľový motýľ , sa v roku 1991 vrátila domov. Dvakrát neúspešne kandidovala za prezidentku a v roku 1995 sa dostala do kongresu.
Filipínsky exprezident Marcos spreneveril 5 až 10 miliárd dolárov. Fakt, že Marcosovcom počas dvoch desaťročí tiekli peniaze na zahraničné účty, vymyslela vraj práve Imelda. V krajine notoricky známa pre trojtisícovú zbierku topánok.
Napriek tomu ešte dnes mnohí Filipínčania na ich éru spomínajú ako na zlaté časy.
