Wilhelm Busch mal svoj život nalinajkovaný celkom inak. Starostliví rodičia siedmich detí pracovali vo dne v noci, aby sa ich potomkovia dostali z malej dedinky Wiedensahl pri Hannoveri v Dolnom Sasku a žili lepší život. Drobný obchodník a usilovná gazdinka vychovali syna Otta, ktorý sa stal doktorom filozofie, z Hermanna urobili profesora matematiky. Pre Wilhelma, najstaršieho syna, si otec vysnil dráhu konštruktéra strojov.
Wilhelm bol bystrý žiak, vynikal v matematike. Mal analytické myslenie, s ktorým rýchlo rozpoznal problém a vedel ho riešiť. Ale nič z toho sa nechystal použiť v strojárstve.
Namiesto strojára maliar
Začal síce na otcovo želanie študovať polytechnickú školu v Hannoveri, ale nezaujímala ho. Na okraj zošitu počas hodín geometrie radšej kreslil štipľavé karikatúry svojich učiteľov a spolužiakov. Vydržal tam tri a pol roka. Potom, na zdesenie svojho otca, dal voľnosť svojej vášni - rozhodol sa stať maliarom. „Môj otec bol drobný obchodník, malý a pokojný, ale veľmi vážny, keď niekto urobil hlúposť,“ napísal neskôr vo svojej autobiografii Busch.
Krvi by sa ho nedorezali v momente, keď sa jeho syn dal zapísať na umeleckú akadémiu v Düsseldorfe, neskôr v Antverpách a v Mníchove. Wilhelm bol však nadmieru spokojný. „Je to môj druhý dátum narodenia,“ napísal neskôr vo svojej autobiografii.
Ale ani tam nenašiel presne to, čo hľadal. Naveľa sa nechal od svojho bývalého spolubývajúceho prehovoriť, aby prišiel do Mníchova. Tam sa vytvorila skupinka umelcov (Jung München), ku ktorej patril dvorný maliar Franz von Lenbach, architekt Wilhelm von Kaulbach, dirigent Hermann Levi či vydavateľ Caspar Braun. Práve ten nahovoril Buscha, aby začal pracovať pre jeho humoristicko-satirický časopis Fliegenden Blätter.
O štyri roky neskôr, to mal Busch 32 rokov, prišiel zlomový moment jeho kariéry. Na stránkach časopisu ožili postavičky Maxa a Mórica. Bol to vlastne jeden príbeh rozdelený na sedem častí. Prinášal neuveriteľné zážitky dvoch chlapcov, ktorí naháňajú strach. Týrajú hydinu, demolujú lávku cez potok či v ústach učiteľa nechajú vybuchnúť fajku. Neurobia nič dobré a ani s nimi sa to neskončí dobre. Na záver príbehu umierajú.
Kult Maxa a Mórica
Skvelé kresby, veršovaný text plný irónie a drsný dej okamžite zaujali. Wilhelma Buscha vraj inšpirovali jeho vlastné zbojstvá s dlhoročným kamarátom Erichom Bachmannom, synom mlynára. Zoznámil sa s ním ako 9-ročný, keď ho rodičia poslali na výchovu k strýkovi – farárovi, ktorý ho tri roky vyučoval súkromne. A bez trstenice, čo bol v tom čase veľmi používaný výchovný prostriedok.
Hoci sa možno sporiť, či je toto drsné dielko naozaj pre deti, isté je, že nemecké deti ho poznajú veľmi dobre. A nielen ony.
Max a Móric sa stali takmer povinným čítaním pre nemeckých komentátorov. Ako napísal jeden z nich, dopisovateľ Süddeutsche Zeitung vo Viedni Michael Frank, „bez nich by sme boli chudobnejší o jedno z najkrajších prirovnaní pre politické dvojice všetkého druhu, ktoré zahŕňajú kúsok jedovatosti, rešpektu, nactiutŕhačstva, sympatií, posmechu a obdivu“.
Najslávnejší šibali
Nasledovali aj ďalšie Buschove kreslené príbehy ako Hans Huckebein, Nábožná Helena, Plisch a Plum. Mnohí obdivovali, že plynú akoby to bol film. „Situácie sa vlievajú do rieky,“ vysvetľoval sám autor.
Takú slávu ako Max a Móric mu už nepriniesli. Ako 40-ročný sa vrátil Busch do svojho rodiska. Ostal celý život starým mládencom, hoci vo Frankfurte vraj mal dlhoročnú priateľku. Žil s rodinou svojej sestry Fanny.
Zomrel ako 76-ročný. Až do svojej smrti maľoval a kreslil. Urobil viac ako 1000 olejových malieb a 2000 kresieb. Mnoho z jeho umeleckých diel zverejnili až po jeho smrti, takže uznanie, ktoré sa mu dostalo ako maliarovi, už nezažil. Postavičky Max a Móric z prvého komiksu na svete mu však priniesli nesmrteľnosť.
