Sto rokov je krátky čas, no v dejinách žien – ich práv a postavení v spoločnosti je tých posledných sto rokov celkom prevratných. Výrazne k tomu prispela aj francúzska filozofka a spisovateľka so svojou knihou Druhé pohlavie. Povedané jazykom klišé – je to biblia feministiek. Povedané vecne – je to základná literatúra pre každého, kto by chcel porozumieť, prečo sa feminizmus vlastne zrodil.
Fred a Ginger po francúzsky
Keď sa Simone de Beauvoir 9. januára 1908 narodila, len v máloktorých krajinách mali ženy právo voliť. Československo ani Francúzsko medzi ne nepatrilo. O 21 rokov neskôr sa už táto žena „s rozumom muža“, ako jej prízvukoval jej otec, stala najmladším študentom, ktorý získal postgraduálny titul z filozofie na Sorbonne
Práve vtedy sa spoznala so Jeanom-Paulom Sartrom a toto stretnutie dvoch ľavicových intelektuálov – ich následné „kamarátstvo“, zväzok, „láska“ pokračovali po celý život. Boli spriaznenými dušami, ktoré sa ovplyvňovali vo svojej tvorbe.
„Naša láska je nevyhnutná, ale tiež je dobrá myšlienka zažiť náhodné ľúbostné aféry,“ hovoril Sartre. Mali pakt, „duševné manželstvo“, každý z nich si žil svoj vlastný život. Hlásatelia individuálnej slobody spolu pracovali v politickom mesačníku Les Temps Modernes. Chodili do rovnakých kaviarní, no obaja tam mali svoj stôl a pri ňom aj vlastné ľúbostné aféry. O všetkých detailoch z milostného života si rozprávali – tak znela dohoda páru, ktorý francúzsky časopis označil za „Freda a Ginger francúzskeho existencializmu“.
„Kamarátstvo, ktoré spojilo naše životy, bolo výsmechom hocijakému inému zväzku, ktorý by sme si mohli na seba ukuť,“ píše Beauvoir v autobiografii La Forcede l'âge.
Ich sexuálny život bol otvorený, Simone de Beauvoir bola bisexuálka. Zvykli si vziať do opatery mladé dievča – starať sa o neho a užívať si sexuálny pomer, ktorý mal tak viac než len nádych incestu.
Simone de Beauvoir o tom písala – a za knihy zbierala ceny. Za román Les Mandarins (1954), v ktorom odhaľuje ľavicových intelektuálov, získala Goncourtovu cenu.
Ženami sa stávame
Pre ženy bolo zásadné jej feministické dielo Druhé pohlavie. „Ženami sa nerodíme, ženami sa stávame,“ znie historická veta z tejto knihy. A pokračuje: „Nijaký biologický, psychický, ekonomický osud neurčuje podobu ľudskej samičky v lone spoločnosti – je to sama civilizácia, ktorá vytvára tento prechodný produkt medzi samcom a eunuchom, označovaný ako žena.“
Vykresľovala, ako vznikajú rodové stereotypy a podriadené postavenie ženy v rodine a v spoločnosti. Začína sa to už pri výchove dievčat a chlapcov – keď deti počúvajú rozprávky o pasívnych princeznách a aktívnych mužských bojovníkoch. V nich sa podľa nej dievča dozvie, „že na to, aby mohla byť šťastná, musí byť milovaná, aby bola milovaná, musí čakať na lásku,“ kým „... mladý muž dobrodružne odchádza hľadať si ženu. Bojuje s drakmi, zápasí s obrami.“
Beauvoir analyzovala, ako kultúrne vzorce, v ktorých ženy sú druhým pohlavím, vznikli, a tiež, ako ich spoločnosť živí. Odmytologizovala tu rolu matky a materský inštinkt. Jej myšlienky našli mnoho prívržencov aj odporcov, v každom prípade zvýšili rýchlosť emancipácie žien.
Vo Francúzsku pri príležitosti dnešného výročia vychádzajú jej knihy aj DVD s filmami. Hoci akademici sa práve stretávajú v Paríži na týždňovom sympóziu venovanom matke moderného feminizmu, už minulý týždeň bolo jasné, čomu väčšina francúzskej tlače venuje hlavnú pozornosť: jej netradičnému sexuálnemu životu.
Najväčší úspech – Sartre
Tomu, že jej voľný zväzok so Sartrom naozaj vyhovoval, mnohí neveria. Ona však nazvala tento vzťah „najväčším životným úspechom“.
„De Beauvoir chcela byť revolučná vo všetkom, čo sa týkalo jej verejného aj súkromného života. Sartre bol ochotný mať paralené vzťahy bez nej, za jej chrbtom a skrývať to, správať sa ako klasický buržoázny manžel. Do toho by sa ona nehodila, bola oveľa radikálnejšia,“ konštatuje pre Guardian autorka jej životopisu Daniéle Sallenave.
Sartre zomrel v roku 1980, Simone de Beauvoir o šesť rokov neskôr.
