Počas britskej kolonizácie sa v Barme stavali cesty, železnice, školy, ale aj väznice. Medzi nimi aj smutne slávna Insein, kde vojenská junta v súčasnosti drží politických väzňov.
Brutálna kolonizácia „perly Ázie“ bohatej na ropu, drahokamy a úrodnú pôdu, smerovala od začiatku 20. storočia k čoraz silnejšej snahe o samostatnosť. Londýn sa preto rozhodol, že by bolo múdre dať Barmčanom čiastočnú autonómiu. Išlo iba o symbolické gesto a ani zďaleka neuspokojilo intelektuálov, ktorí žiadali viac.
Briti sa odmietali vyzúvať
Väčšina konfliktov vznikala z faktu, že Briti nerešpektovali barmskú kultúru. Odmietali sa napríklad vyzúvať pri vstupe do budhistických chrámov.
V októbri 1919 došlo k násiliu v Mandalaj, keď sa mnísi pokúsili z pagody Eindawya vyhnať britských návštevníkov, ktorí mali na nohách topánky. Ich vodca skončil s doživotným trestom za údajný pokus o vraždu. Práve podobné incidenty viedli k nárastu odporu voči kolonizátorom a budhizmus sa stal zjednocujúcim faktorom.
Mnísi, ktorí majú v krajine silný rešpekt, podporili hnutie za nezávislosť. Mnohí na to doplatili životom.
Známy je prípad U. Wisara, ktorý po hladovke zomrel vo väzení. Protestoval proti tomu, že mu zakázali v cele nosiť budhistické šafranové rúcho.
Barmský odpor silnel v 30. rokoch minulého storočia a Briti museli čeliť mohutným protestom, najmä v metropole Rangún. V apríli 1937 sa Barma stala samostatne riadeným teritóriom, ktoré bolo nezávislé od administratívy v Indii.
Práve v tom období mladík Aung San (otec súčasnej líderky opozície a nositeľky Nobelovej ceny za mier Su Ťij) odišiel zo štúdia práva na rangúnskej univerzite a pustil sa do protibritskej politiky. Tvrdil, že Barmčania sú jedinými pánmi svojej krajiny a proti kolonizátorom hľadal spojencov.
Hrdina Aung San
Vydal sa k čínskym komunistom, ale ešte predtým ho japonské jednotky presvedčili, aby radšej hľadal oporu v Tokiu. V roku 1941 založil v thajskom Bangkoku spolu s tridsiatimi kamarátmi Nezávislú barmskú armádu. Postavil sa na jej čelo a tréning získali vojaci v Japonsku.
Britské jednotky utrpeli porážku, Japonci krajinu ovládli a vydali deklaráciu, že Barma sa stane nezávislým národom. Partnerstvo však dlho nevydržalo. Tokio malo v juhovýchodnej Ázii vlastné strategické záujmy a Aung San rýchlo pochopil, že pod japonskou dominanciou sa perspektíva samostatnosti vzďaľuje.
Kritizoval aj správanie Japoncov k Barmčanom, ktoré sa až priveľmi podobalo predchádzajúcim kolonizátorom. Prestúpil preto na druhú stranu a Britom pomohol pri opätovnom získaní vplyvu v krajine. Ešte pred skončením druhej svetovej vojny vznikla celonárodná koalícia Antifašistická liga ľudí za slobodu, ktorú tvorili predstavitelia armády, komunisti i socialisti. Aung San sa postavil na čelo ligy a pracoval ako premiér, aj keď všetky jeho rozhodnutia podliehali britskému vetu. Sna o slobode sa nevzdal a začal s Britmi vyjednávať o samostatnosti. Rokovania s Londýnom ilustruje aj výrok vtedajšieho lídra opzície Winstona Churchilla, ktorý nazval Aung Sana „zradcom a lídrom rebelov“.
Masaker a smutná budúcnosť
Aung San odcestoval na ostrovy a s labouristickým premiérom Clementom Attleem podpísal v januári 1947 dohodu, že Barma sa do roka stane samostatným štátom. Historického okamihu sa však nedožil. Pol roka predtým ho nechal zavraždiť politický rival. Objavili sa však konšpiračné tvrdenia, že vo vražde mali prsty aj Briti.
Barma sa 4. januára 1948 stala nezávislou republikou. Na rozdiel od ostatných britských kolónii sa nikdy nestala členom Commonwealthu a od 60. rokov jej vládne krvavá junta, ktorá vraždí vlastných ľudí.
