Po dlhých rokoch izolácie od vonkajšieho sveta bolo Japonsko v polovici 19. storočia zaostalou feudálnou krajinou, ktorá bola pre expandujúce západné veľmoci ľahkým sústom. Vďaka svojej technologickej a vojenskej prevahe ho prinútili podpísať nerovnocenné zmluvy, ktoré im na japonskom území poskytli jednostranné obchodné výhody.
Slabá centrálna vláda šógunátu Tokugawa nedokázala japonské zaostávanie zmeniť. Proti vládnucej triede však silnela opozícia, ktorá si uvedomovala, že ak chce krajina so Západom súperiť, musí sa mu otvoriť a osvojiť si čo najviac jeho poznatkov.
Centrum štátu do Tokia
V roku 1866 sa proti šógunátu vytvorila aliancia samurajských klanov z provincií Sacuma, Čóšú a Tosa. Zjednocovala ich podpora cisára, ktorý dovtedy plnil iba náboženské a ceremoniálne funkcie. Ich lepšie vycvičené armády porazili vojská posledného šóguna Keikiho a v novembri 1867 ho prinútili vzdať sa moci.
Začiatkom januára nasledujúceho roka obsadili víťazi cisársky palác v Kjóte a vyhlásili obnovenie cisárskej moci. Zverejnili aj 5-bodový plán reforiem, ktoré mali z Japonska spraviť „bohatú krajinu so silnou armádou“. Hlavné mesto sa presunulo z Kjóta do Eda, ktoré dostalo meno Tokio.
Mladý cisár Macuhito nastúpil na trón len v predchádzajúcom roku ako štrnásťročný. Hýbateľom zmien preto logicky nebol a už zakrátko sa stal opäť len symbolickou figúrkou. Reformy sa však vykonávali v jeho mene a bol natoľko vnímavý, že pochopil ich význam pre krajinu. Podľa označenia obdobia jeho vlády dostala éra reforiem pomenovanie Meidži (osvietená vláda).
Nová vládnuca vrstva sa sformovala prevažne z mladších a nižšie postavených samurajov. Okrem snahy zmeniť Japonsko na veľmoc ich v reformách motivovalo aj to, že v starom režime by vďaka svojmu pôvodu nikdy nemohli zastávať najvyššie funkcie.
Vplyv západnej kultúry
Medzi prvé reformy patrilo formálne zrovnoprávnenie všetkých občanov a tým aj ukončenie starých samurajských výsad. Prišli o výlučné postavenie vojakov a právo nosiť na verejnosti meče. V roku 1873 sa v Japonsku zaviedla povinná vojenská služba. Armáda sa budovala podľa nemeckého a flotila podľa britského vzoru.
Vláda podporovala rozvoj ťažkého priemyslu, budovali sa železnice a telegrafná sieť. Vznikla moderná mena jen, ktorú strážila novozriadená Japonská banka. Japonský priemysel a finančný kapitál už zakrátko ovládli ázijské trhy.
V roku 1890 dal oficiálne cisár Japonsku modernú ústavu inšpirovanú nemeckým vzorom. Život v krajine však viac ako volení zástupcovia ovplyvňovali vojenské kruhy, civilná byrokracia, veľkopriemysel a cisárski úradníci.
Premenu Japonska urýchľovalo vysielanie študentov na stáže do Európy a Spojených štátov a najímanie cudzích expertov ako poradcov a učiteľov jazykov. Vo vládnucich vrstvách sa stalo normou obliekanie a účesy podľa západného vzoru, cisár nosil uniformu nemeckého strihu. Podľa vtedajších predstáv malo cestu medzi veľmoci urýchliť aj prijímanie takých západných zvykov, ako popíjanie whisky či fajčenie cigár.
Prišli aj vojenské úspechy
To, že reformy boli úspešné, sa ukázalo už na prelome storočí. V rokoch 1894 - 95 porazili Japonci vo vojne o vplyv nad Kóreou Čínu. Víťazstvo prekvapilo aj Britov, ktorí v roku 1902 uzavreli s Japonskom rovnoprávnu spojeneckú zmluvu ako s prvou ázijskou krajinou.
Ešte väčším šokom pre svet bola o desať rokov po víťazstve nad Čínou porážka cárskeho Ruska, ktorou Japonci posilnili svoje pozície v Mandžusku. Z Japonska sa stala rešpektovaná mocnosť, ktorá si mohla v roku 1910 dovoliť anektovať Kóreu.
V prvej svetovej vojne bojovalo Japonsko po boku Británie a po jej skončení zabralo nemecké východoázijské dŕžavy. Na svoju škodu sa však so získaným postavením vládnuce špičky neuspokojili a počas druhej svetovej vojny pripravili krajine najväčšiu katastrofu jej histórie.
Autor: Martin Hagara
