komu sa priklonili nemeckí liberáli, ten vládol. Slobodná demokratická strana (FDP) bola založená 11. decembra 1948.
Nemecko bolo po druhej svetovej vojne úplne vyšťavené. Krajina, rozdelená medzi štyri víťazné mocnosti, ležala v troskách a Nemci sa snažili začať odznova. Liberalizmus vtedy na mnohých pôsobil ako živá voda. Vítaná alternatíva k fašizmu a komunizmu. Nacistické heslo „Ty si nič, národ je všetko“ zaniklo spolu s treťou ríšou. Mnohých zaujala myšlienka slobody pre jednotlivca, ľudské práva a tolerancia. To ponúkali liberáli. Hoci hneď na začiatku to možno zobrali s toleranciou príliš vážne. Stali sa zberňou aj pre bývalých nacistických funkcionárov a požadovali rýchle ukončenie denacifikácie. Vysvetľovali to tým, že nesmú existovať občania dvoch kategórií.
Samí liberáli
Bezprostredne po skončení vojny vzniklo hneď niekoľko liberálnych strán. Mali svoje zastúpenie v britskej, americkej i francúzskej zóne. Ich programy sa líšili. Spájala ich požiadavka na odluku cirkvi od štátu a podpora súkromného vlastníctva.
V marci 1947 dokonca vytvorili voľnú celonemeckú organizáciu liberálnych strán. Už v januári 1948 však zanikla. To, keď sa liberáli v sovietskej zóne rozhodli otvorene podporovať komunistov. A tak sa pre spoločný postup rozhodli liberálne skupiny z troch západných zón. Stretli sa 11. decembra 1948 v meste Heppenheim na ulici Bergstrasse. Prišlo 89 delegátov.
Wolfgang Mischnick, vtedy mladý demokrat a neskorší predseda parlamentnej frakcie FDP, si na ten deň spomína: „Boli tam prakticky dve liberálne skupiny. Demokratická strana na jednej strane a nemecká ľudová strana na strane druhej. Jedna bola viac národno-liberálna, druhá viac sociálno-liberálna. Z toho vznikla FDP, do ktorej vstúpili aj ľudia, ktorí dovtedy neboli v žiadnej strane.
Medzi sociálnymi a kresťanskými demokratmi
Najviac rozruchu vyvolala v Heppenheime otázka, či má byť v názve strany slovo „liberálna“. Proti boli hlavne delegáti z katolíckych spolkových krajín Württembersko, Bádensko a Bavorsko. Nakoniec hlasovalo 64 delegátov za názov Slobodná demokratická strana. Predsedom sa stal Theodor Heuss, neskorší prvý povojnový spolkový prezident. V úspech liberálov mnohí neverili. Dokonca ani prvý povojnový spolkový kancelár Konrad Adenauer, ktorého vláda kresťanských demokratov (CDU) vládla roky práve vďaka FDP. „Nepotrebujeme samostatnú liberálnu stranu, veď všetky strany sú aj liberálne.“ Hneď prvé povojnové parlamentné voľby ukázali, že sa mýli. FDP v nich získala 11,9 percenta, čo bol druhý najlepší výsledok v jej doterajšej histórii.
FDP sa stala dôležitou stranou medzi dvoma silnými tábormi - kresťanskými demokratmi a sociálnymi demokratmi (SPD). Raz to ktosi z politikov vysvetlil polopate - šéfovia dvoch najväčších strán Konrad Adenauer (CDU) a Kurt Schumacher (SPD) sa jednoducho neznášali.
Bez liberálov to nejde
V ďalších desaťročiach sa ukázalo, že bez liberálov to v Nemecku nejde. Napriek tomu, že často v parlamentných voľbách len skromne prekonali päťpercentnú latku, strávili v opozícii len pár rokov.
V roku 1982 nechali pre nezhody okolo rozpočtu padnúť dvanásť rokov trvajúcu koalíciu so sociálnymi demokratmi, aby vzápätí zasadli na šestnásť rokov do vlády s kresťanskými demokratmi na čele s Helmutom Kohlom. Odchádzajúci sociálnodemokratický kancelár Helmut Schmidt im to nevedel odpustiť.
A hoci v najbližších voľbách v roku 1983 dostali len sedem percent hlasov, neskôr sa ukázalo, že to bol hviezdny čas aj pre FDP. Práve úloha ich predsedu a ministra zahraničných vecí Hansa-Dietricha Genschera pri znovuzjednotení Nemecka je oceňovaná dodnes. Nemecká zahraničná politika sa stala doménou FDP.
