Generál Allenby vkročil do jeruzalemského Starého mesta cez Jaffskú bránu 11. novembra 1917.
Na svojich mužov bol ostrý ako bič a pre jeho povahu aj fyzický vzhľad ho prezývali Krvavý býk.
Generál (neskôr poľný maršal) Edmund Allenby bol skvelý jazdec a pyšný muž, ale do Jeruzalema na znak úcty a pokory vstupoval po vlastných.
Britská tlač o jeho dobytí Jeruzalema písala ako o znovuzrodení snov Richarda Levie srdce. Po stáročiach celý Jeruzalem opäť ovládli kresťanské sily. Rozpadávajúca sa Osmanská ríša stratila jeden zo svojich klenotov a Palestína sa o pár rokov neskôr, po dohode mocnosti, stala nakrátko súčasťou Britského impéria.
Jeruzalem nikdy nebol len kúskom zeme
Starosta Selim Efendi Husajni sa britským jednotkám vzdal už dva dni predtým, keď sa na jeruzalemských pahorkoch zjavil s bielou zástavou a Britom odovzdal kľúče od mesta. Briti sa tešili, lebo mesto dostali takmer bez boja. Turecká prestíž riadne utrpela. Jeruzalem totiž nikdy nebol len kusom zeme. Na to je mnohým ľuďom príliš drahý.
Armáde sa po dobytí Gazy a Beerševy podarilo dostať do Jeruzalema, ktorý bol vtedy provinčným, trochu zaostalým mestom, ešte pred Vianocami. Splnili tak príkaz britského premiéra Davida Lloyda Georgea. O mesto sa však v skutočnosti bojovalo ešte aj na Prvý sviatok vianočný, keď sa porazení Turci neúspešne pokúsili dostať späť, čo stratili.
Allenby mal pocit, že hoci obsadil mesto, ľudia ho nevítali až tak zle. To však záviselo od toho, ku ktorej náboženskej skupine patrili.
Židia aj kresťania boli skôr potešení (mnohí z nich hovorili o oslobodení či naplnení bibilických proroctiev), moslimovia už toľko nie.
Bolo to pochopiteľné: Turci sa k nemoslimským menšinám vo svojej ríši správali často až brutálne a počas 1. svetovej vojny sa to len stupňovalo.
Židia si od Britov sľubovali veľa
Allenby v meste zaviedol stanné právo a snažil sa vyjednávať so zástupcami troch veľkých náboženstiev, pre ktoré je mesto posvätné. Hlavne Židia si od Britov sľubovali veľa. Allenby dobyl Jeruzalem len pár týždňov po tom, čo im britský minister zahraničia Balfour listom prisľúbil, že Palestína bude židovskou národnou domovinou. Židia v tom všetkom videli ruku osudu.
Jedným z ich prvých počinov po tom, čo Jeruzalem dobyli Briti, bolo zakúpenie pozemku, na ktorom neskôr vyrástla Hebrejská univerzita. Britská správa mestu prospela. Briti boli dobrí organizátori a vo svojich kolóniách vedeli zaviesť poriadok.
Budovy z bieleho kameňa
Pre Jeruzalem vytvorili územný plán, prijali dodnes platné nariadenie, že všetky budovy musia byť postavené z tamojšieho bieleho kameňa. Začalo sa stavať na jeruzalemských pahorkoch, vznikla nová nemocnica, univerzita, dobudovala sa doprava.
Výmena vládcov mesta však spôsobila aj čoraz viac roztržiek medzi Arabmi a Židmi. Arabom sa zdalo, že Židia sa nielen v Jeruzaleme príliš rozťahujú a žiadali Britov, aby s tým urobili poriadok. Ich sťažnosti vyvrcholili v roku 1939, keď Briti v najnevhodnejšom čase obmedzili židovskú emigráciu do Palestíny.
V roku 1947 potom OSN rozhodla o medzinárodnej správe nad mestom. Znamenalo to odchod Britov z Jeruzalema a začiatok ďalšieho kola bitiek o vplyv nad Svätým mestom.
