Antonín Zápotocký sa rád považoval za ľudového tribúna, ktorý si aj vo vysokej funkcii vie obrániť obyčajných ľudí. Bývalý komunistický politik s imidžom bodrého chlapíka s harmonikou sa však podieľal na komunistickom prevrate v roku 1948 a niesol spoluzodpovednosť za politické procesy 50. rokov.
Z kamenára komunistický politik
Najskôr sociálny demokrat a odborár a neskoršie vysoký komunistický činiteľ pochádzal zo Zákolan pri Kladne. Narodil sa 19. decembra 1884 v rodine robotníckeho predáka a novinára Ladislava Zápotockého. Vyučil sa za kamenára, ale skoro nastúpil na dráhu profesionálneho politika. Začínal v roku 1907 ako funkcionár sociálnej demokracie a odborárskych spolkov v Kladne.
Po prvej svetovej vojne, ktorú prežil ako vojak rakúsko-uhorskej armády, sa priklonil k ľavicovému prúdu v sociálnej demokracii a začal organizovať robotnícke protesty. Za vedenie generálneho štrajku v Kladne v roku 1920 sa nakrátko ocitol vo väzení.
Na začiatku dvadsiatych rokov minulého storočia patril k zakladateľom Komunistickej strany Československa (KSČ) a skoro sa vyšvihol do jej vedenia. Generálnym tajomníkom KSČ bol v rokoch 1922 až 1925. Vo vedení strany zostal aj po nástupe Klementa Gottwalda do čela KSČ v roku 1929 a zameral sa na budovanie komunistických odborov.
Rýchla kariéra
Počas druhej svetovej vojny bol väznený v nacistickom koncentračnom tábore Sachsenhausen. Vrátil sa zoslabnutý a chorý, ale zakrátko už pokračoval v pretrhnutej politickej kariére. Čoskoro po máji 1945 sa stal predsedom Ústrednej rady odborov a opäť zakotvil v najvyššom vedení KSČ ako člen predsedníctva jej ústredného výboru. V nasledujúcom roku krátko predsedal parlamentu.
Vo februári 1948 sa Zápotocký významne podieľal na komunistickom prevrate. Známe je jeho vtedajšie vystúpenie na zjazde závodných rád, kde neváhal vyhrážať sa ozbrojeným robotníkom.
Bol tiež členom straníckej komisie, ktorá viedla priebeh, povedané slovníkom KSČ, revolučných akcií v celej krajine.
Na začiatku 50. rokov patril k úzkemu okruhu straníckych funkcionárov, ktorí rozhodovali o vtedajších politických procesoch. Spolupodieľal sa tak na nezákonných zatknutiach, internáciách či rozsudkoch nad odporcami komunistického režimu.
V júni 1948 vystriedal Gottwalda v kresle predsedu vlády, a po jeho smrti v roku 1953 ho nahradil vo funkcii prezidenta republiky. Vrcholnú pozíciu vo vedení KSČ po Gottwaldovi však nezískal a na Hrade zasadol ako jeden z komunistických prezidentov „na vedľajší úväzok“.
Kritik neprávostí všedného života
Zápotocký, ktorý svojimi románmi o robotníckom hnutí Vstanú noví bojovníci (1948) alebo Červená žiara nad Kladnom (1951) zabrúsil aj na pole literatúry, sa čiastočne vymykal z vtedajšieho obrazu odľudšteného komunistického funkcionára. Občas sa postavil proti drobným neprávostiam všedného života alebo rozmáhajúcej sa byrokracii, dovolil si napríklad aj kritiku násilných metód kolektivizácie dediny. Niektorým občanom mohol imponovať osobnou skromnosťou.
Svoju povesť si však u nich pokazil v máji 1953 tvrdením o neexistencii vzápätí vyhlásenej menovej reformy, ktorá ľuďom znehodnotila celoživotné úspory. Podľa historikov sa Zápotocký ako prezident na začiatku snažil nejakým spôsobom zmeniť politické pomery, ktoré v 50. rokoch v Československu panovali.
Narazil však na odpor straníckeho aparátu na čele s vtedajším prvým tajomníkom KSČ Antonínom Novotným a veľmi skoro na svoje snahy rezignoval. Aj počas jeho pôsobenia na Hrade pokračovali ďalšie politické procesy. Zomrel v prezidentskom úrade v novembri 1957 po treťom infarkte vo veku sedemdesiatdva rokov.
Autor: Dana Petrů, čtk
