Tanijama pochádzal z mestečka Kisai pri Tokiu. V detstve býval často chorý, mal aj tuberkulózu, často chýbal v škole. Druhá svetová vojna jeho vzdelanie opäť nadlho prerušila. Nezabránila mu však, aby začal po jej skončení študovať matematiku na Tokijskej univerzite.
Roztržitý génius
Už na univerzite bolo jasné, že z neho rastie čítankový typ roztržitého génia. Pretože robil najmä v noci, vo dne ho kolegovia často nedokázali zobudiť.
So šnúrkami na topánkach bojoval márne, preto si ich radšej ani nezaväzoval. Nosil čudný zelený oblek s kovovým nádychom z takej odpudzujúcej látky, že členovia rodiny ho v ňom nemohli ani vidieť. Jeho univerzitný priateľ Goro Šimura bol náročný a precízny, Tanijama nedbalý až lenivý. „Mal zvláštny dar robiť množstvo chýb, vždy však správnym smerom. Závidel som mu a márne som sa ho snažil napodobniť. Nevedel som robiť tie správne chyby,“ povedal Šimura.
Japonská matematika bola po vojne v izolácii, študenti sa často venovali problémom, ktoré Západ už opustil.
Tanijamu fascinoval jeden obzvlášť nemoderný okruh matematiky - modulárne formy. Sú to nesmierne komplikované príšery, ktoré nie je možné ani nakresliť, ani si ich predstaviť. Japonca však napadlo tieto príšery nielen detailne preštudovať, ale ešte aj spojiť s inou oblasťou, eliptickými rovnicami, ktoré poznali už starí Gréci.
Stavanie mostov
V povojnových časoch, keď prišiel Tanijama so svojou domnienkou, ju nik nebral vážne, lebo vyzerala ako z iného sveta. Iba Šimura veril, že jeho priateľ prišiel na niečo, čo by raz mohlo zmeniť matematiku.
Ak by mal pravdu, jeho domnienka by sa stala čímsi ako Rosettskou doskou, ktorá umožňuje preložiť nepochopiteľný jazyk z jednej matematickej oblasti do známej reči. Tanijama by sa stal stavbárom mostov medzi vzdialenými svetmi čísel a tvarov a lúštiteľom genetického kódu, ktorý spája všetky oblasti matematiky.
Tanijamova Šimurova domnienka, ako ju neskôr nazvali, však pracovala s nekonečným počtom prvkov a zdala sa byť nedokázateľná. Trvalo polstoročie, kým sa ukázalo, že predsa len platí. Andrew Wiles z Cambridge s jej použitím získal v roku 1997 zaslúžené vavríny za dôkaz Veľkej Fermatovej vety, azda najslávnejšieho matematického hlavolamu, starého 350 rokov. Tanijamova - Šimurova domnienka vlastne zohrala vo Wilesovom dôkaze rozhodujúcu úlohu. To si však pri šampanskom po zdolaní Fermata uvedomovalo iba zopár ľudí.
Svet oslavoval Wilesa, japonský tandem zostal v tieni. Šimura vtedy iba skromne poznamenal, že vždy veril v úspech Tanijamovej myšlienky. Jej tvorca však svoj neoficiálny triumf už nemohol komentovať.
Osudový 17. november
17. novembra 1958 spáchal Tanijama samovraždu. Na rozlúčku nechal list, v ktorom napísal, že osudové rozhodnutie urobil zo dňa na deň. Dôvodom nebola konkrétna vec ani udalosť. „Môžem iba povedať, že som stratil vieru vo svoju budúcnosť... Z mojej strany ide tak trochu o zradu, prosím však, aby ste mi odpustili. Bude to posledný čin, ktorý urobím po svojom, tak ako som to robil po celý život.“
Simon Singh v knihe o Veľkej Fermatovej vete cituje Šimurove slová o Tanijamovi: „Bol morálnou oporou všetkým, čo sa s ním v matematike stretli vrátane mňa. Zrejme si to ani neuvedomoval. Ja však jeho ušľachtilú veľkorysosť vnímam stále. Lenže keď potreboval pomocnú ruku on, nik mu ju nedokázal podať.“
Niekoľko týždňov po Tanijamovej smrti si vzala život aj jeho snúbenica Misako Suzuki. Na rozlúčku napísala: „Sľúbili sme si, že nás nič nerozdelí. Teraz musím ísť za ním.“
Príbeh matematiky písalo veľa tragických hrdinov (Galois, Cantor, Boltzmann, Ehrenfest, Gödel...). Ani tento by nemal zostať zabudnutý.
