List britského ministra zahraničia sira Arthura Jamesa Balfoura lordovi Rothschildovi o britskej podpore na vytvorenie židovskej národnej domoviny v Palestíne sa neskôr vznešene nazýval Balfourovou deklaráciou. Lord Rothschild ho dostal pred 90 rokmi - 2. novembra 1917.
Bol to krátky list - len pár viet. Napriek tomu vznikal viac ako rok. Lámali si nad ním hlavu diplomati britského ministerstva zahraničia, ktorí robili všetko pre to, aby vyznel čo najviac šalamúnsky. Správne totiž predpokladali, že sa z neho môže stať rozbuška. Zástupcovia sionistického hnutia ho považovali za prvý krok na vytvorenie židovského štátu v Palestíne. Židia z celého sveta, hlavne však z Ruska a východnej Európy, ho zase pochopili ako pokyn na odchod do zasľúbenej krajiny.
Chýbalo podstatné slovo – štát
Nie všetkých predstaviteľov sionistického hnutia Balfourov list nadchol. Chýbalo v ňom totiž podstatné slovo - štát.
A vyplývalo z neho aj to, že Židia nebudú môcť obsadiť celú Palestínu. Časť z nej totiž Briti sľúbili aj Arabom. Británia v čase 1. svetovej vojny, keď bola Palestína ešte súčasťou rozpadajúcej sa Osmanskej ríše, totiž hrala na obe strany. V boji proti Turkom povzbudzovala aj Arabov, aj Židov. Vlastne ani veľmi nemusela. Osmanská ríša sa k „Neturkom“ správala čoraz represívnejšie a počas vojny len pritvrdila.
Napriek tomu, že list bol pomerne nejasný, a dodnes sú s jeho výkladom problémy, väčšina sionistov aj obyvateľov už vtedy existujúcich židovských osád oslavovala. Po rokoch vyjednávaní a lobingu sa konečne priblížili k tomu, o čom sníval zakladateľ sionizmu Theodor Herzl. Okrem vlastnej snaživosti, súdržnosti, peňazí a kontaktov na mocných sveta im k tomu pomohlo viac náhod.
Vyjednávač, chemik a prezident
Jedným z popredných židovských vyjednávačov bol chemik a budúci prvý prezident Izraela Chaim Weizmann, ktorý v britských laborátoriách „náhodou“ vynašiel nový spôsob výroby syntetického acetónu.
Ten sa používa do bômb, a keďže Británii veľmi pomohli proti Nemcom, boli tamojší lídri Weizmannovi viac ako vďační. Ten nelenil a namiesto britského vyznamenania si „zaželal“ domovinu pre svoj ľud.
Mal šťastie, že britským premiérom bol vtedy David Lloyd George, ktorého náboženské presvedčenie a politické názory niečo také umožňovali. George vnímal Palestínu ako zasľúbenú krajinu pre Židov a zároveň sa domnieval, že cez nich si v oblasti po vojne udrží vplyv. Obával sa totiž, že na Palestínu si robí zálusk „bezbožné“ Francúzsko.
Židovská domovina
Iný výklad dodnes nie úplne jasných britských pohnútok je tiež zaujímavý a opradený legendami. Briti údajne súhlasili s národnou domovinou pre Židov pre to, lebo chceli, aby sa do vojny po ich boku zapojili aj Američania.
A tí ako tvrdia priaznivci konšpiračných teórií boli pod vplyvom Židov. Tiež sa hovorilo, že Briti nechceli, aby „mocné židovstvo“ neprešlo na stranu Nemecka, ktoré im údajne tiež sľúbilo židovskú domovinu. To, že do vyjednávaní s Britmi sa zapojil vplyvný a hlavne bohatý lord Rothschild, ešte podporovalo špekulácie.
Faktom je, že Briti to s podporou židovskej domoviny zrejme nemysleli až tak vážne. Balfourovu deklaráciu už o pár rokov (1922) vyjasnila Biela kniha Winstona Churchilla, ktorá potvrdila, že Briti nesľúbili Židom v Palestíne vlastný štát. Spísanie dokumentu vyprovokovala rastúca židovská imigrácia do Palestíny, ktorá znepokojovala tamojších Arabov a vyvolávala zrážky medzi oboma etnikami.
Ďalšia Biela kniha z roku 1939 mala pre Židov doslova likvidačný charakter. V čase, keď boli opatrenia proti Židom čoraz hrozivejšie, sa Londýn rozhodol obmedziť židovskú emigráciu do Palestíny a stanovil presné kvóty. Tých sa viacmenej držal aj v čase, keď bolo jasné, že Hitler to s riešením „židovskej otázky“ myslí vážne.
