Jarry, Alfred

Tvorca „odborov“ patafyzika, literát všetkého druhu a hlavne duchovný otec legendárnej divadelnej figúry kráľa Ubu inšpiroval svojou poetikou dadaistov, surrealistov a absurdné drámy písal dávno predtým, než sa stali módou.

Alfred Jarry žil v rovnakom grotesknom svete ako postavy z jeho hier, podľa vlastných pravidiel. Zomrel ako 34ročný 1. novembra 1907, pred 100 rokmi.

Pre jedných svojrázny génius, pre druhých blázon a šialený provokatér. V skutočnosti bol Francúz Alfred Jarry pravdepodobne jedným aj druhým.

Sprosták, drzáň či rúhač boli tie slušnejšie „mená“, ktoré Jarry často počúval od príslušníkov tzv. normálnej spoločnosti. Od sorty ľudí, ktorou bytostne opovrhoval a ktorú vo svojich dielach aj svojím konaním cielene karikoval. „Jarry bol zrkadlom hlupákov, ktorým ukazoval netvora, akým boli všetci do jedného,“ napísal kritik Georges Emmanuel Glancier.

Bicykel a zelená bohyňa

Jarry opovrhoval dlhodobým úspechom, takže väčšinou živoril v absolútnej chudobe, najmä potom, čo premrhal rodinné dedičstvo. K spokojnosti mu stačilo málo: bicykel, umelcov výhradný dopravný prostriedok, revolver, ktorým desil okolie a používal ho pri ceste namiesto zvončeka, a absint – životný symbol, ktorým sa programovo opíjal, pomenoval „zelená bohyňa“.

Alfred Jarry sa narodil 8. októbra 1873 v bretónskom Lavale v rodine mešťanov. Už ako pätnásťročný na lýceu v Rennes stvoril predchodcu svojho slávneho otca Ubu, keď pre obveselenie spolužiakov skarikoval v bábkohre Poliaci profesora fyziky Héberta, nazývaného Ebé.

Po štúdiách sa Jarry vrhol do víru parížskeho života a dlho sa neúspešne snažil presadiť ako literát. Jeho malá postava s nohami „do O“ a výstredné správanie s nečakanými výbuchmi smiechu a piskľavou fistulou zapadali do tunajšieho umeleckého prostredia. Priatelil sa s Guillaumom Apollinairom či Henrim Rousseauom, ktorého naivné obrazy mu učarovali.

Prelomový Kráľ Ubu

Na vlastné náklady si Jarry vydával prvé knižky, ktoré aj ilustroval. Slušné dedičstvo po rodičoch išlo na prevádzku výtvarného časopisu L'Ymagier. Štyri roky bol Jarry len jedným z čudákov, ktorí ozvláštňovali secesný Paríž, ale prakticky nevystúpili z anonymity.

Všetko zmenila škandálna premiéra Jarryho scénickej grotesky Kráľ Ubu 10. decembra 1896 v Théatre de l'Ceuvre. Vlnu nevôle a kritiky vyvolalo hneď prvé slovo hry, keď otec Ubu predniesol svoje povestné „hovnajs“ a odštartoval tak novú epochu divadla.

Autor škandálu sa cez noc stal známym. „Odchádzali urazení. Normálni sa smiali. Priaznivci plesali,“ napísal Ludvík Kundera v knihe Ubu kráľom. Podobné reakcie vyvolávali aj Jarryho pokračovania s titulným antihrdinom: Ubu zviazaný (1900), Ubu na vrchole (1901) a Ubu paroháčom (uverejnený po smrti v roku 1944).

Na „odstrel“ vojaci aj vedci

Okrem dramatických diel sa Jarry prezentoval aj niekoľkými pozoruhodnými románmi. V knihe Dni a noci (1897) opísal svoje zlé skúsenosti s vojenskou službou. S vedcami sa vyrovnal po svojom v Skutkoch a názoroch doktora Faustrolla, patafyzika (po smrti 1911). Vytvoril skôr sexuálne monštrá než ľudí a ich konanie drsno sparodoval v Messaline (1901) a Nadsamci (1902).

V prvých rokoch 20. storočia bol Jarry populárny medzi mladými umelcami a tí ho navštevovali v ulici Casette v činžiaku, kde majiteľ rozdelil byty nie vertikálne, ale horizontálne a lacno ich prenajímal ľuďom menšej postavy.

Vyhasnutý životný kotol

Jarryho krátky život bol rovnako rušný ako jeho dielo, čo sa muselo podpísať na jeho zdraví. Z listu z 28. mája 1907 bolo priateľke Rachilde Valetteovej zrejmé, že už ho čakal skorý koniec: „(Otec Ubu) netrpí žiadnou chorobou pečene, srdca, obličiek, ba ani močových ciest. Je jednoducho vyčerpaný a jeho životný kotol nevybuchne, ale uhasne. Úplne pomaly sa zastaví ako prehriaty motor.“

Jarry napokon zomrel o šesť mesiacov na tuberkulózu, zdevastovaný drogami a alkoholom, v úplnej chudobe. Sláva, po ktorej rovnako netúžil, prišla až o pol storočia neskôr.