lín. Mesto, o ktorom sa hovorí, že je postavené na krvi. V nedeľu 28. októbra 2007 oslávila nemecká metropola 770. výročie svojho založenia.
Od roku 1237 a prvej historickej zmienky o obchodnej osade Cölln (ležiacej v dnešnej štvrti Mitte) v tesnom susedstve podobne veľkého Berlína, prešlo mesto ďalekú cestu. Zmohutnelo za viac ako 500-ročnej vlády Hohenzollernov, braniborských kurfirstov, pruských kráľov a nemeckých cisárov, v atmosfére tvrdého militarizmu a rozsiahlej náboženskej tolerancie.
Prosperitu mu v druhej polovici 17. storočia, po zničujúcej tridsaťročnej vojne, priniesli Židia a francúzski hugenoti, neskôr aj Česi vyhnaní zo svojich domovov.
Centrum európskeho priemyslu
V priebehu 19. storočia mesto prežilo Napoleonovu okupáciu a povýšilo na jedno z najvýznamnejších centier európskeho priemyslu.
Stalo sa kolískou firiem ako Siemens, Schering či AEG a magnetom prisťahovalcov. V revolučnom roku 1848, keď vzburu emancipujúcich sa mešťanov a proletarizovaných robotníkov brutálne rozohnalo pruské vojsko, mal už Berlín okolo 400tisíc obyvateľov. Takmer o tri desaťročia neskôr, keď sa stal hlavným mestom zjednoteného Nemecka, stúpol tento počet na 800tisíc a v roku 1900 na 2,5 milióna.
Džez, divadlo aj kabaret
To už bolo však mesto na Spréve centrom vedy, kultúry a umenia, kde sa stretávali osobnosti ako Max Liebermann, Max Planck a Theodor Mommsen. Sláva Berlína ešte vzrástla po neutešených rokoch prvej svetovej vojny a vyhlásení Nemeckej republiky – obzvlášť v dvadsiatych rokoch, keď sa so štyrmi miliónmi obyvateľov zmenil na najväčšiu priemyslovú aglomeráciu kontinentu a centrum divadiel, kabaretov, džezu a divokej nočnej zábavy.
Pod pozlátkou a skvostnými menami typu Brecht, Dix či Einstein už pomaly začínali vyčnievať predzvesti nastávajúcej temnej éry – vraždy, sprevádzajúce povstanie spartakovcov v roku 1919, Kappov vojenský puč o rok neskôr, hlboká hospodárska kríza koncom 20. rokov, pri ktorej prišlo o prácu asi pol milióna miestnych ľudí.
Berlínsky múr
V roku 1933 vládu prevzal nad mestom Adolf Hitler a povstal Ríšsky snem. O dvanásť rokov neskôr ležal Berlín, ktorý sa mal podľa plánov nacistov zmeniť na veľkolepú Germániu, v troskách. Prišiel o tretinu obyvateľov vrátane 170tisíc príslušníkov židovskej menšiny.
Nasledovala spojenecká okupácia a parcelácia Berlína do štyroch sektorov, neskôr rozdelenie na západnú a východnú časť. Rez centrom mesta, spečatený v 60. rokoch stavbou mŕtveho pásu Berlínskeho múru prepleteného betónom, ostnatými drôtmi a samostrelami. Na jeho jednej strane bujnela bezútešne paneláková existencia NDR, na strane druhej prežívala izolovaná enkláva uprostred nepriateľského územia.
A to až do rokov 1989 a 1999, keď bola hrádza prelomená a mesto sa povýšilo na metropolu znovuzjednoteného Nemecka.
Tolerantný, no v dlhoch
Výrok primátora Klausa Wowereita, že dnešný Berlín je chudobný, ale sexy, je otrepaný, no viac–menej trefný. Po Londýne a Paríži je tretím najnavštevovanejším mestom v Európe. Mnohí z turistov, ktorí sem prídu na víkend, zostanú mesiace aj roky. Nemecká metropola láka svojou toleranciou, otvorenosťou, uvoľnenou atmosférou a v lete stredomorským nádychom.
V Berlíne sa na rozdiel od iných veľkomiest neponáhľa – každý druhý z jeho obyvateľov žije z dôchodku alebo na podpore, väčšina pracujúcich je zamestnaná v štátnom sektore.
V meste, ktoré má aj niekoľkopočetnú študentskú komunitu, sídli 400 galérií a 300 nezávislých módnych značiek a kreatívna brandža stále rastie. Berlín je navyše lacný – na rozdiel od Londýna, Paríža či New Yorku je mestom diskontov a neporovnateľne nižších prenájmov. V parkoch sa griluje a popíja pivo, na uliciach sa usporadúvajú festivaly. Rany po niekdajšom bombardovaní a socialistickom urbanizme sa pomaly zaceľujú.
Pohľad na svet od kapučína v módnom Prenzlauer Bergu sa od toho z Aldi v ponurom Weddingu či Marzahne výrazne líši. Nezamestnanosť v Berlíne je sedem percent nad nemeckým priemerom a trikrát vyššia než v Bavorsku.
Mesto sa potýka s dedičstvom rozdelenia, nedostatkom pracovných miest a astronomickými dlhmi vo výške 61 miliárd eur (1,6 bilióna korún).
Autor: Zuzana Lizcová, čtk
