ský novinár druhej polovice 20. storočia by sa zajtra dožil deväťdesiatky.
Keď sa mladý český emigrant Pavel Schönfeld stal v roku 1940 hlásateľom československého vysielania BBC v Londýne a musel si zvoliť pseudonym, spomenul si, ako kedysi v škole skomolil meno rieky Tigris na Tigrid. Pseudonym si tak obľúbil, že si ho nechal úradne potvrdiť ako občianske priezvisko, ktoré sa stalo veľmi rýchlo symbolom československého exilu a jeho nositeľ bol vo svojej bývalej vlasti považovaný za najväčšieho nepriateľa komunizmu. Hlavným dôvodom bol jeho štvrťročník Svědectví.
Prvé číslo v náklade tisíc kusov vyšlo v roku 1956, to bolo ešte v New Yorku, po piatich rokoch sa Tigrid presídlil do Paríža, kde až do roku 1990 pripravoval svoju revue pre politiku a kultúru určenú nielen emigrantom, ale predovšetkým ľuďom v Československu, kam putovali tri štvrtiny dvadsaťtisícového nákladu.
Odsúdený na štrnásť rokov
Komunistický režim si uvedomovoval nebezpečný vplyv periodika a v roku 1967, po uverejnení tajných materiálov z najvyšších mocenských kruhov o politických procesoch v 50. rokoch, odsúdil Tigrida na štrnásť rokov. To, pravda, len prospelo obľube časopisu medzi československou verejnosťou, teda tej jej časti, ktorá sa ho nebála čítať, uchovávať či dokonca prepisovať a rozširovať.
Svědectví ako neoceniteľný zdroj informácií a tribúna autorov, odsúdených doma na mlčanie, bolo napriek existencii redakčnej rady v podstate dielom jedného muža. „Bol som hlavným redaktorom asi preto, že som si to celé vymyslel, a možno aj preto, že som mal ako profesionálny novinár najviac skúseností,“ hovorieval Tigrid.
Tie zbieral už počas svojej prvej emigrácie, keď ako študent práv utiekol pred nacistami do Anglicka, pracoval v BBC a popritom vydával v češtine a slovenčine Kultúrny zápisník a v angličtine Review 42. Pravda, na začiatku boli gymnaziálne žurnalistické pokusy v Studentskom časopise i rodinná „predurčenosť“ - jeho dávny predok Jan Schönfeld vydával koncom 18. storočia prvé české periodikum Pražské poštovské noviny.
Utekal pred nacistami i komunistami
Keď sa hneď po vojne vrátil do Československa, stal sa redaktorom týždenníka Obzory a neskôr šéfredaktorom časopisu Vývoj. Svojimi názormi sa však čoskoro stal nepohodlným pre komunistov, chystajúcich sa uchopiť moc, a len s veľkou dávkou šťastia i odvahy ušiel pár dní pred februárovým prevratom do Nemecka. Dva roky pôsobil ako programový riaditeľ československého vysielania Rádia Slobodná Európa, no pre pracovné nezhody s Ferdinandom Peroutkom odišiel do USA, kde po krátkej čašníckej epizóde založil časopis Svědectví. Mimochodom, ani v ďalších rokoch sa neurovnal jeho spor s Peroutkom, ktorý s výnimkou jediného príspevku dôsledne ignoroval Tigridov časopis.
Ako Pavel Tigrid píše vo svojej knihe Kapesní průvodce inteligentní ženy po vlastním osudu (k ďalším najznámejším patrí Marx na Hradčanech, Pražské jaro či Jak to šlo?), neveril, že ešte niekedy navštívi svoju vlasť. Keď to zrazu bolo po páde totality v roku 1989 možné, človek, ktorý z exilu nezanedbateľným spôsobom tomuto historickému zlomu pomáhal, akoby nebol až taký žiadaný, akoby jeho dôsledný antikomunizmus vyvolával u niekoho obavy.
Celoživotný demokrat
Pravda, nie u Havla, ktorý ho uvítal na svojej prezidentskej inaugurácii a s výnimkou rokov 1994 až 1996, keď bol Tigrid ministrom kultúry, ho mal ako poradcu či člena svojho kolégia. Aj naďalej však písal brilantné texty, ktoré sú príkladom celoživotného zaujatia pre vec demokracie, vychádzanie svojho časopisu však v roku 1992 ukončil slovami: „Teraz už máte slobodu, robte si to podľa seba.“
Jeho jasnozrivosť dokumentuje aj posledné číslo Svědectví, venované téme Nacionalizmus - novodobá droga, kde v úvodníku vyjadril obavu, že krajný nacionalizmus sa stal po páde komunizmu najväčším nebezpečenstvom pre ďalší vývoj nielen v strednej a vo východnej Európe. „Končí sa tak trochu symbolicky éra jedného časopisu a jednej republiky, zvanej ČSFR. Je to neporovnateľné v dosahu na našu národnú, štátnu a občiansku realitu, ale istá spojitosť tu predsa len je.“
