riálu, ich pôvod bol neistý.
Tak sa zrodil fantastický a mediálne veľmi vďačný nápad, že ide o loď mimozemšťanov, ktorá v zlom počasí stroskotala. Niektorí ľudia dodnes veria, že táto historka je pravdivá. Pritom je to skôr ukážkový materiál pre sociológov na tému Ako sa rodí fáma.
Neznámy kov, neznáme čísla
Najbližšia základňa americkej armády od miesta nálezu leží v Roswelli. Vďaka miestnemu šerifovi Georgeovi Wilcoxovi sa na leteckú základňu dostali informácie o havárii veľmi rýchlo. Nasledoval zvyčajný postup vojenských hlásení od najnižších po najvyššie miesta a hľadanie ďalších trosiek, ktoré previezli aj do Washingtonu. Jeden z účastníkov pátrania, major Jesse Marcel, sa pri ceste z ranča na základňu zastavil doma. Vraj hovoril o „lietajúcom tanieri“. Jeho syn neskôr spomínal, že otec priniesol niečo, čo predtým nikdy nevidel. Kov, alebo skôr fólia, ľahká ako pierko, veľmi tenká a pružná, sa dala ohýbať, niektoré časti sa však po ohnutí vracali do pôvodného tvaru. Na zvyškoch zostali písmená, z ktorých sa nedali zostaviť nijaké známe slová. Iným svedkom, ktorí o nápisoch hovorili neskôr, sa javili skôr ako neznáme čísla, zapísané do stĺpcov.
Dňa 7. júla o 16.00 začalo roswellské rádio vysielať reportáž o vynášaní záhadných trosiek z Fosterovho ranča. Vysielanie však prerušili, vraj na pokyn FBI. Novinárom bolo samozrejme jasné, že sú na stope záhady, ktorá si priam pýta nejaké neuveriteľné vysvetlenie. A tak vznikol základ, na ktorom neskôr mnohí nadšenci vystavali kompletnú budovu ufológie, zastrešujúcu tajomné návštevy z kozmu, ešte tajomnejšie armádne výskumy až k únosom ľudí mimozemšťanmi. Nové Mexiko bolo na vznik podobných fám ako stvorené, lebo sa tam nachádza záhadná vojenská oblasť č. 51.
Napriek údajnému zásahu americkej spravodajskej služby sa 8. júla rozleteli do sveta informácie o návšteve mimozemšťanov, ktorí stroskotali v búrke.
Ako v Hlave XXII
Tvrdilo sa v nich, že americká armáda môže z trosiek identifikovať obrysy lietajúceho stroja v podobe taniera. Argumenty, podporujúce návštevu mimozemšťanov, zošité v horúcom júli horúcou ihlou, boli na svete. Časom pribudli ďalšie, ako je pitva jedného z piatich tiel roswellských mimozemšťanov, zachytená na zjavne podvrhnutej dokumentárnej páske.
K výrobe nadpozemskej mediálnej senzácie priložil druhú, rozhodujúcu tehličku tlačový dôstojník základne v Roswelli poručík Walter Haut. Bol v tom vlastne nevinne; na pokyn nadriadených vydal 8. júla 1947 tlačové vyhlásenie, v ktorom informoval o náleze zvyškov lietajúceho taniera.
Prebrala ho agentúra United Press, čo samozrejme vyvolalo vo Washingtone zdesenie. Ešte ten istý deň usporiadal generál Roger Ramey tlačovku. Ukázal nájdený materiál a vyhlásil, že to nie je nič iné ako časť meteorologického balóna, ktorý sa zrútil nad rančom.
To už však Rosewell začať žiť svojím životom a celá záležitosť dostala obrátky takmer ako z Hellerovho románu Hlava XXII. Tým, že Ramey chcel vyvrátiť pôvodnú šialenú verziu, vlastne ju v očiach niektorých ľudí iba potvrdil. Veď kto by sa už teraz uspokojil s nejakým normálnym vysvetlením, keď boli k dispozícii iné, oveľa viac vzrušujúce: buď návšteva z kozmu, prípadne utajený vojenský výskum.
Tanieriky nad vodou
Niekoľko dní pred udalosťami na Fosterovom ranči zahliadol Kenneth Arnold z okienka svojho lietadla deväť neznámych objektov, ktoré sa mu javili ako „tanieriky, ktoré leteli tak, akoby ich niekto hodil nad vodnú hladinu“. Nebol dôvod pochybovať o pravdovravnosti poctivého obchodníka. Prvé povesti o UFO, neidentifikovateľných lietajúcich predmetoch, ktoré mávajú až na výnimky triviálne vysvetlenie, sa teda zrodili už v júni 1947. Arnolda možno považovať za zakladateľa ufológie a rosewellský prípad zas môže byť ilustráciou, ako ľahko možno zmeniť prirodzenú túžbu ľudí po nezvyčajnom a magickom na fantazmagóriu, predávanú v príťažlivom odeve.