ranného človeka, ktorý svetu ukázal, že žiť, tvoriť a riskovať sa dá aj inak než na pevnej zemi.
Cousteau, narodený v júni 1910 vo francúzskom Saint André de Cubzac na rieke Dordogne, zrejme musel mať okrem dobrodružnej nátury vrodenú depresiu z obyčajnej pozemskej chôdze. Najskôr chcel byť letcom, v čom mu zabránila autonehoda. Keď sa nemohol dostať do oblakov, v roku 1936 si nasadil potápačské okuliare. Podmorský svet ho oslovil natoľko, že sa dvakrát takmer utopil, keď skúšal nové prístroje a pomôcky vyvinuté so skupinkou priateľov.
Opojenie z hĺbky
V roku 1943 mal konečne k dispozícii spoľahlivý dýchací prístroj so stlačeným vzduchom, ktorý vyskúšal najskôr v ľadovej parížskej Marne a neskôr v Stredozemnom mori. S vývojom automatického prístroja, ktorý nazvali aqualung, mu pomohol Émile Gagnan, tvorca regulačného ventilu pre automobilové motory. Cousteauovi a jeho priateľom umožnil zostup hlboko pod hladinu.
Ako prvý človek sa potopil do hĺbky 90 metrov. Objavil pritom nielen krásu podmorského sveta, ale aj novú chorobu, ktorú nazval opojením z hĺbky. V jej záverečnej fáze sa môže stať, že potápač, opitý dusíkom, v návale dobrej nálady a sebavedomia ponúkne dýchací prístroj rybám. Po vojne sa člen jeho tímu v hĺbke 120 metrov utopil, preto pokusy o rekordné zostupy zastavili. Nezdolnému Cousteauovi, ktorý sa počas nemeckej okupácie Francúzska účinne zapojil do hnutia odporu, však ani nenapadlo, aby sa svojej vášne vzdal.
Na palube Calypsa
Keď mal 39 rokov, stal sa veliteľom výskumnej lode Calypso, ktorú kúpil za vlastné peniaze. Jednou z jej úloh bolo preskúmať viac ako dvetisícročný podmorský vrak pri Marseille. Na palube Calypsa nastal vhodný moment na spojenie dvoch jeho životných vášní, výskumníckej a filmárskej (v mladosti si z ušetreného vreckového kúpil kameru). Najskôr vyzbrojil potápačov vodotesnými kamerami, ktoré prenášali obraz na palubu. Tam mohli vrak skúmať archeológovia bez toho, aby sa museli potápať.
Od podmorskej televízie bol už len krôčik k dokumentárnym filmom. Cousteau s ich pomocou mohol ďalej financovať nie práve lacné výskumy, ale predovšetkým otvoril podmorský svet ľuďom, z ktorých drvivá väčšina nikdy nemala na nohách plutvy. Za dokumentárne filmy Mlčiaci svet, Zlatá ryba a Svet bez Slnka získal najvyššie ocenenie filmového sveta, Oscara. Napísal aj desiatky populárnych kníh.
Homo aquaticus
Cousteau, zakladateľ športového potápania, nebol ideálnym typom športovca. Fajčil, mal rád dobré jedlo a ešte viac dobré víno, napokon ako veľa Francúzov. Nepokazilo mu to však ani renomé, ani líniu, a vo vode sa pohyboval elegantnejšie ako mnohé modelky na móle. Dožil sa veku, ktorý by mu mohli závidieť mnohí abstinenti, a vďaka originálnym oceánografickým výskumom sa dostal medzi štyridsať „nesmrteľných“ členov akadémie.
Jeho ideálom nebol Homo sapiens, ale Homo aquaticus, ktorý by žil ako vodný tvor a dýchal ako ryba. V roku 1962 vybudoval prvé podmorské obydlie, v ktorom strávili dvaja aquanauti týždeň. O tri roky neskôr už v hĺbke 100 metrov bývalo šesť aquanautov počas troch týždňov. Vymyslel fantastický projekt zlepšenia ľudského krvného obehu s pomocou malého prístroja zabudovaného v tele, ktorý by riešil dlhý pobyt pod vodou bez aqualungu. Pľúca pri tom bolo treba naplniť nestlačiteľnou tekutinou, ktorá by slúžila na dýchanie. Zrejme však príliš predbehol svoj čas, lebo človek-ryba zostal iba na stránkach sci-fi.
To hlavné, čo Cousteau urobil, však patrí do skutočnej reality šou, nie iba do tej filmovej. Vďaka nemu si ľudia uvedomili, aký čudesný svet sa skrýva pod vodnou hladinou, a ako málo o ňom ešte stále vieme. A že je barbarské urobiť z neho iba lovecký revír alebo smetisko na odpad, pre ktorý už na Zemi nie je miesto.
