Pribúdajúce objavy nových druhov rastlín a živočíchov v novoveku vyžadovali zmeniť systém ich pomenovania. Urobil to švédsky botanik Carl von Linné. Zložitosť a neprehľadnosť nahradil jednoduchým systémom názvov, ktorý používame dodnes. Dňa 23. mája 2007 sme si pripomenuli 300. výročie narodenia tohto geniálneho švédskeho prírodovedca.
Pred ním a po ňom
Botanika sa delí na obdobie pred Linném a po ňom. Začiatkom 18. storočia už bolo známych toľko rastlín a živočíchov, že vedecký svet začal cítiť potrebu niečo s ich nevyspytateľným názvoslovím urobiť. Nik si napríklad nemohol byť istý, či rastlina s názvom Rosa sylvestris alba cun rubore, folio glabro je tá istá ako Rosa sylvestris inodora seu canina. Pritom išlo o obyčajnú šípovú ružu. Linné hlavolam vyriešil tak, že ju označil jednoducho Rosa canina.
Jeho prvá knižka s novým názvoslovím Systema Naturae (Systém prírody) vyšla v roku 1735 a mala iba pätnásť strán. Postupne priberala na hmotnosti. Nakoniec Linné opísal asi 13-tisíc druhov rastlín a živočíchov. Posledné vydanie, ktorého sa geniálny Švéd po 43 rokoch dožil, malo 2300 strán. Asi by sa čudoval, koľko miliónov ďalších druhov museli opísať a zaradiť tí, čo prišli po ňom a pre ktorých pripravil pôdu.
Mal byť obuvníkom
Linné pochádzal z rodiny luteránskeho pastora a vášnivého záhradníka zo Stenbrohultu na juhu krajiny. Rád chodieval s otcom medzi stromami a vypytoval sa na ich názvy. Otec však bol presvedčený, že láska k prírode syna neuživí a chcel, aby pokračoval v tradícii duchovnej služby. Carla však zaujímali iba prírodné vedy, ostatné knihy nevnímal. Rozhnevaný otec ho za trest donútil učiť sa remeslo, a voľba padla na obuvníctvo. Nakoniec však predsa len povolil Carlovi vyštudovať aspoň medicínu, veď živiť sa liečením ľudí tiež vtedy nevyzeralo ako zlé remeslo.
Cez medicínu sa Carlovi otvorila cesta k vede. Čítal, cestoval, rozmýšľal, bol neuveriteľne pracovitý. Svoj nový taxonomický systém, ktorý postupne zlepšoval, si overoval v botanických záhradách. Správca záhrady v Chelsea rozprával priateľom, že ho navštívil veľmi čudný Švéd. Namiesto správnych názvov rastlín, ktoré treba zabaliť sirovi Cliffordovi, si vraj zapisoval „úplné nezmysly“. Lenže po tom, čo odvážny Švéd tieto „nezmysly“ publikoval, sa situácia zmenila.
Botanický svet ich privítal, Linné sa stával s každou ďalšou knihou čoraz slávnejší. Pomáhal mu v tom aj jeho poetický a vzletný štýl písania.
Dramatik August Strindberg ho označil za básnika, ktorý sa zhodou okolností stal prírodovedcom. J. W. Goethe zas vyhlásil, že okrem Shakespeara a Spinozu ho najviac oslovil práve Linné.
Princ botanikov
Linné patril k vedcom, ktorí o svojej veľkosti nepochybovali. Napísal niekoľko portrétov vlastnej osoby, v ktorých sa rozplýval nad „obdivuhodným botanikom a zoológom“. Skromne navrhol, aby jeho náhrobný kameň niesol nápis Princeps Botanicorum (Princ botanikov).
Inou jeho výraznou črtou bol vášnivý záujem o sex. Neváhal pri pomenúvaní častí organizmov používať označenia z erotickej ríše, jednému rodu napríklad udelil názov Clitoria. Ďalšie pikantné podrobnosti už radšej necháme bulváru; alebo, ak chcete, nájdete ich trebárs v knihe Billa Brisona Stručná história takmer všetkého.
Bez štúdia rozmnožovania rastlín by však Linné svoj systém nemohol vytvoriť. A ako pripomínajú jeho životopisci, na prednášky na Uppsalskej univerzite dostal pozvanie až po tom, čo napísal pojednanie s názvom De nuptis et sexu plantarum.
Nepatrí do ohňa, ale do škôl
V roku 1758 vyhlásil Rím Linného knihy za kacírske, lebo vyvyšujú prírodu nad Boha. Napriek tomu, že v predhovore k Systému prírody sa píše: „Zem bola stvorená na slávu Božiu... Preto bolo úlohou prírodovedca vytvoriť systém triedenia, ktorý by odhalil tento vesmírny poriadok.“
Nech už tieto slová vnímame ako výraz jeho skutočného presvedčenia alebo ako predvídavú sebaobranu, nakoniec zrejme zaúčinkovali. Na rozdiel od Bruna či Galilea sa Linné dožil rehabilitácie. V roku 1773, päť rokov pred jeho smrťou, Rím svoj názor mierne poopravil: Systém prírody nepatrí do ohňa, ale do škôl.
